Zabi, a nedaj sa zabiť /28. ... túlanie sa Alpami /

Stalo sa takým zvykom,že každý z nás, keď mal narodeniny, tak to dopredu povedal a my ostatní viac ako tridsiati, sme mali snahu mu pripraviť malé prekvapenie a nielen to, každý oslávenec dostal hobľa. Je pravdou, terajšie podmienky, od nášho postavenia v obrannej línii 7.armády alebo v Bavorsku boli úplne iné a tvrdšie. No naša fantázia nemala konca kraja a vždy sa niečo vyhútalo tak, aby to bolo prekvapenie.

Kinder Soldaten-palpost MG-42 Wehrmacht 1945Bundesarchiv

Dnes to bolo o to viac, že sedemnásť slávi náš obrovitý veliteľ. Vedeli sme, že miluje čokoládu a je fajčiar . A tak do staniolu mu balíme čokoládu, ktorá ešte ostala zo starých zásob a taktiež dve škatuľky luxusných cigariet, ktoré sme videli fajčiť najmä vyšších dôstojníkov a my sme ich našli po americkom nálete na sklady zásob, kde nás major donútil vyzbrojiť sa guľometmi a muníciou .

Darčeky pre oslávencov, ak bola možnosť, tak sa pripravili večer a ráno sa gratulovalo, čim aj v tak zlej dobe, akou isto táto vojna bola sme mali snahu navodiť akúsi rodinnú atmosféru.

Pred gratuláciou sme si všetci sňali čapice, popriali všetko dobré, pobúchali oslávenca po ramene,dali mu hobľa a nahlas všetci modlili:

" Otče náš, ktorýsi na nebesiach... Zdrávas Mária milostiplná... Sláva Otcu, Synu i Duchu svätému... a Bože Otče nebeský, Pane náš, aj s tvojou Matkou Máriou, našou svätou Bohorodičkou, úpenlivo vás prosíme pre oslávenca vašu Božiu milosť, ochranu, pomoc, šťastie, a skorý návrat domov v zdraví aj nás všetkých,ako sa teraz k vám modlíme . Amen . "

Neboli sme padavky, ale tohto nášho obrovitého veliteľa dvihnúť minimálne do výšky jedného metra nebola sranda, ale predsa podarilo sa, i keď ten ktorý natrčil svoje pozadie pri dávaní hobľa utrpel taký úder, že nebol schopný  sa postaviť na nohy a pri ďalšom pochode sme museli niesť nielen jeho muníciu, ale aj guľomet. No nebol cintľavka a  po piatich kilometroch to  rozchodil .

Vliekli sme sa a zásadne to nebol zrýchlený presun ako vo výcviku. Nemali sme sa kde ponáhľať. Vedeli sme si predstaviť, že po našom príchode na stanovené miesto, keďže nemáme spojársku výstroj, budeme zaradení do bojovej jednotky a preto sme sa rozhodli po búrlivej diskusii, že sa odkloníme z trasy a keď natrafíme na patrolu, tak jednoducho povieme,že sme si chceli skrátiť cestu a zablúdili sme.

Aj tak bolo. Nič iné nám neostávalo iba oddiaľovať príchod do Nemcami určeného postavenia . Asi po desiatich hodinách chôdze sme sa dostali na križovatku ciest a po krátkej výmene názorov sme sa rozhodli, že zmeníme trasu a nepôjdeme na východ, ale na sever .

Dediny v tejto časti Alp fakticky už neboli, iba sem tam, väčšinou opustené farmy a najmä mnoho horských búd a senníkov. Na naše prekvapenie bolo všade mnoho snehu, ale ťažko porovnávať naše hory počiatkom jari v Československu s Alpami .

Problém s ubytovaním by v žiadnom prípade nemal byť. Ale čo nás trápilo bolo jedlo, ktorého zásoba sa rapidne zmenšovala aj napriek tomu, že sme fungovali na šetrnom spôsobe príjmu potravy. Doposiaľ sa nikdy nestalo, aby sme hladovali .

Okrem senníkov, horských zrubov sme veľmi často vídavali krmelce obsadené najmä  vysokou zverou a aj keď  streľba na krmiacu sa zver nie je zrovna poľovnícke, rozhodli sme, že čerstvé mäso potrebujeme. A tak to vyzerá,že si po prvýkrát z mojej pušky vystrelím na vysokú.