Slúžil som v armádach štyroch štátov.

Toto je pravdivý príbeh môjho dnes už nebohého otca, narod.28.8.1928- + 21.11.2017 Životné peripetie sa odohrávali v Maďarsku, Slovensku, Poľsku, Protektorát Čechy a Morava, Rakúsku, Nemecku. Ako šestnásťročný bol donútený si 

             v Košiciach obliecť Maďarský mundúr.

Prisahať vernosť Maďarskému kráľovstvu, vtedy už ale vládli krvilačné  Šípové kríže na čele s Nyilasim, takže špekulovať ako to obísť, hlavne keď som absolvoval predvojenský výcvik  l e v e n t e  bolo fakticky nemožné. Kto to skúsil dopadol veľmi zle, okrem bitky si bol nútený áreštom o vode a chlebe a rodičia museli zaplatiť mastnú pokutu, keď boli zamestnancom kráľovskej správy stratili  zamestnanie.

Veru dnes bol dobrý deň. Hmla a nízka oblačnosť, predsa len bol iba koniec januára, takže aj sneh sa ešte našiel. Spojenecké lietadlá mali fajront. Pred nami bola dôležitá úloha, v zátvorke, nakúpiť poživeň pre tridsiatich vojakov, ktorých potravinový apetít nemal konca kraja.   U  pekára to bol okamžik, my sme dostali po jednom sladkom koláči s kapustou, pekne odzdravili, ale nie ako iné útvary SS, iba dlaňou k čiapke, ako väčšinou vo Wehrmachte.   Potom už len zemiaky, cvikla, slanina, bravčová masť, smetol, cukor, korenie, soľ, všetky druhy zeleniny, marmeláda, ľad, my sme po troške žuli konský salám od mäsiara.    Na námestí sa týčil skvostný  Rímskokatolícky kostol, len do neho vojsť. Nedalo nám, aby sme tam nenakukli a keďže veliteľ nebol proti tomu aj sme sa pomodlili. Zbrane br munície sme ponechali pred vchodom, sadli si do lavíc a modlili sa maďarský Otče náš... zdrávas Mária a verím v Boha.  Potom sme prekutrali celý kostol, že snáď natrafíme na niekoho, ale ani živačka.

Služba v kuchyni prevzala potraviny a iná partia pracovala s mäsom, odnášali kusiská ľadu do hlbokej a studenej pivnice, kde mäso uskladňovala. Ostatní čistili zbrane, opravovali strechy a motali sa po dvore. Veliteľ  s veľkostatkárom najskôr vysedávali pri krbe a popíjali grog. Gazda mal v živočíšnej výrobe dostatok pracovníkov. Boli to skoro všetko 14 - 15 roční chlapci z Ukrajiny Gréckokatolíckeho vierovyznania. Tu im bolo dobre, mali dostatok jedla, oblečenie vojenské mundúry, kožené čižmy, spali na slamníkoch v maštali, raz týždenne mali teplú sprchu a čisté prádlo, tri krát denne teplé jedlo, Ukrajinci po našom príchode sa okolo nás motali, keď zistili, že rozprávame aj slovensky dávali sa s nami do reči. Vraj všetci boli v Nemecku dobrovoľne a pochádzali z tej oblasti, kde generál Vlasov naverboval najviac vojakov.

Ranné rozdelenie do zamestnania: Partia šiestich vojakov bude opravovať strechy, desať vojakov bude strážiť príchodové  cesty k letisku, zbytok obnova telefónneho spojenia s letiskom a mestečkom. My sme dostali za úlohu telefóny. Z armády hneď ráno doviezli stĺpy, káble, naše náradie takže naložili sme auto a hybaj po robote.   Na mieste bola pohroma, všetky stĺpy rozstrieľané, drôty viseli na zem. No čo už, hurá do roboty !  Jedná partia kopala jamy, druhá zasa roznášala drevo, Ja ako vyučený elektrikár som šplhal po dobrých stĺpoch a upevňoval kábel, ktorý tretia partia šponovala na ďalší zachovalý stĺp. Jednoducho roboty na aleluju.  Auto, ktoré nám doviezlo materiál odišlo k jednotke a malo sa vrátiť s obedom.  Ranná hmla sa rozplynula a vykuklo slnko. Obed bol rýchly, plný ešus mäsovej polievky + tri kusy chleba boli za chvíľu zjedené.   Robota išla od ruky. Okolo tretej popoludní sa na oblohe objavilo prieskumné lietadlo a v priebehu ďalšej hodiny dva thunderbolty. Rozutekali sme sa do blízkych krovín a čakali čo bude. Nič nebolo, lietadlá leteli na severovýchod.

Front stal na rieke Rýn a podľa veliteľa bolo tu zoskupených niekoľko armád o sile viac ako jeden milión mužov. My sme sa nachádzali na akejsi náhornej plošine iba niekoľko kilometrov od rieky, takže pohyb tu bol dosť veľký, ale nie smerom k letisku. To bolo tak utajené, že o o ňom  nevedeli okrem domácich ani samotní Nemci.