Slúžil som v armádach štyroch štátov.

Toto je príbeh môjho otca / narod.28.8.1928 - + 21.11.2017 /, ktorý ako šestnásť ročný narukoval do Maďarskej kráľovskej armády a počas trinástich mesiacov pôsobil v armádach troch štátov, po skončení druhej svetovej vojny...

.... a po návrate z Nemecka z US Army  v 1947 narukoval do Československej armády.

Sedliak bol nešťastný, vraj: " Šľak ich traf, lietajú tadiaľto už mesiace a bol pokoj ... to vy ste na vine prieskumné lietadlo muselo vidieť poľnú kuchyňu a pohyb na dvore preto toto nešťastie. " Veliteľ zvolal poddôstojníkov a vydal rozkaz: " Pomôcť gazdovi s opravou strechy, ranené zvieratá zastreliť, vyvrhnúť, aby sa mäso dalo konzumovať, dvaja vojaci prinesú z blízkeho mestečka ľad na uskladnenie jatočného mäsa. "   Po dohovore veliteľa s gazdom, čo má v pláne a že mäso odkúpi pre Wermacht, ten iba "krochtal" blahom.

A tak ja, môj spolubojovník Atilla a feldwebel, ktorý zakúril v nákladnom aute, jazdilo sa na drevený plyn, sme sa vybrali do mestečka nielen po ľad, ale aj chlieb, sucháre, múku, soľ, korenie, lekvár. Predsa len tridsaťštyri hladných krkov niečo skonzumuje, aj keď veliteľ a poddôstojníci mali mať po rozhovore s veliteľom družstva vraj trikrát denne prestretú tabulu u veľkogazdu.  Po nálete boli statkárove strechy na viacerých maštaliach, skladoch a dome ako cedník. Ešteže mal doma dostatok náhradnej krytiny, rebríky a k dispozícii dedinských chlapcov zo Slovenska. Spolubojovníci sa po strechách štverali ako veveričky a robota sa odkrúcala jedná radosť. Aj keď to nebola najčistejšia robota na našich maskáčoch to nebolo vidieť. Nemecká výstroj, čo sa týka zimného oblečenia bola na úrovni. Asi poučenie pri bojoch o Stalingrad a Moskvu, čo som sa dozvedel až doma na Slovensku. Na strechách sa chlapci striedali, ti čo boli dole na rozkaz feldwebla si čistili zbrane a pripravovali náradie na ranný rozkaz

Nato, že sme boli od veľkých miest vzdialení tak cesty tvrdé vyrovnané bez výmoľov, no bolo to jednoducho Nemecko a nie Slovensko s rozbitými, neupravenými dedinskými cestičkami. Opel sa aj napriek  z núdze palivo drevený plyn pohybovalo asi tridsať kilometrovou rýchlosťou, čo tých pár kilometrov zabralo iba niekoľko minút. Boli sme na korbe a sledovali oblohu, ale dnes spojeneckým lietadlám počasie neprialo.