Slúžil som v armádach štyroch štátov.

Tieto riadky sú o mojom otcovi /narod.28.8.1928 - + 21.11.2017 / a jeho priateľoch. Príbeh sa odohráva v rokoch 1944 - 1956 v týchto štátoch: Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Protektorát Čechy a Morava, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko

a Československá republika.

   Prvý deň na farme bol tradičný, hliadky včítane protileteckej, služba v kuchyni a viacerí pomáhali sedliakovi v maštaliach, z nákladných aut sa vykladala munícia a materiál na opravu a montáž telefónnych liniek, ostatní  čistili zbrane a sami sa dávali do pucu, ako mundúry tak aj samotné telo.

Vojna je vojna, všetko sám a niekedy pomoc kamarátov. Prali sme znečistené oblečenie ešte od krvi pri poslednom nálete, čistili baganče. Bola ešte síce zima, ale tvrdé januárové mrazy boli ta preč.  Poľná kuchyňa vyvárala o stošesť. Bolo bravčové, zemiaky a kopec zeleniny, takže hustá mäsovo zeleninová polievka, po chlieb sa do blízkej dediny vybrali dvaja kamaráti.

Všetci sme sa zložili v rozľahlej stodole a naplnili si veľké vrecia so senom namiesto slamníkov. Zimné oblečenie sa ešte pri zubatom slnku celkom zišlo. Aj napriek ešte zimnému času a mnohokrát premoknutým uniformám, zmočených ako vodou tak aj krvou ale taktiež mokrému opratému prádlu, ktoré sa na našom tele postupne uschlo, keď zimné hrubé kabáty sme pri záchrane zranených vždy odložili nabok a chránili ako teplá zaopatera svojho tela proti prechladnutiu. Zatiaľ sa celá naša maďarská jednotka chorobám vyhýbala.

Bol pekný slnečný deň, čo pri niekoľko kilometrovej vzdialenosti od rieky Rýn, ktorá bola frontovou líniou dávalo veľký predpoklad spojeneckého leteckého prieskumu, jediné čo by nás mohlo prezradiť je poľná kuchyňa, ostatné bolo v stodole a autá zamaskované.

Teplý obed bol po niekoľkých pôstnych dňoch vianočnou dobrotou. Gazda iba s úsmevom sledoval ako aj jeho dary k obedu miznú v našich ústach. Ešusy sme doslovne vylízali s kôrkami chleba a blahoslávene, pokojne sedeli na sene a odfukovali. Po dvoch po troch sme vychádzali zo stodoly k studni a umyli riad, teda ešus a lyžicu, naplnili " feldflasche . "

 Opatrnosť bola na mieste, amíci v takéto poveternostné podmienky letecky špehujú každý pohyb.... a potom iba udať súradnice. No ale aj my sme sa museli pripraviť na ďalší deň, v blízkom lese bolo ukryté nemecké letisko, ktoré zatiaľ spojenecké lietadla nenašli a naša úloha bola obnoviť spojenie s vonkajším svetom.

Poobedňajšie siestu prerušil ostrý buchot kovu, to protiletecká hliadka dávala na vedomie blízkosť nepriateľských lietadiel. Tí ktorí boli pred stodolou vbehli do nej ostatní sa schovali do maštale. O náletoch sme už niečo vedeli a ten typický dunivý zvuk bol jasným znakom leteckého útoku na gazdovstvo.

Aj tak bolo. Dva Thunderbolty asi preventívne alebo aby minuli muníciu na dvakrát pokropili objekty gazdovstva. Stodola kde som bol aj ja s mojimi kamarátmi dostala najviac. Zasypala nás rozstrieľaná krytina zo strechy, guľky z guľometov preťali stodolu až sme cítili teplý závan vetra . Našťastie sa nikomu nič nestalo. Ako stíhačky doleteli, tak aj odleteli, akurát gazda pobehoval po dvore, pretože strely zasiahli aj maštale a zabili a zranili niekoľko ošípaných. Takže o mäso pre našu jednotku bolo postarané.