Slúžil som v armádach štyroch štátov

Tento príbeh mi vyrozprával môj už nebohý otec / * 28.8.1928 - + 21.11.2017 /. I ako osemdesiatdeväť ročný spomínal na ťažké roky, keď ešte ako chlapec musel vstúpiť do  dvoch armád a " Zabi a nedať sa zabiť ! " , tak ako ho..

naučili v štvorročnom výcviku v  levente, toto isté ale už v inej formulke mu stále znelo počas nemeckého výcviku : " Slúžiš v najlepšej armáde sveta... "  Presne tej armáde, ktorá v januári 1945 dostavala na frak, ako na východe, tak aj na západe.a verbovala cudzích ešte chlapcov aby oddialila pád fašistickej totality. Pre otca to vôbec nič neznamenalo, jednoducho nacisti zo šípových krížov ho doslovne odvliekli z domova a bol nútený nosiť uniformu a insignie SS, ale nikdy neprestal myslieť na to, ako zdrhnúť. No nebolo to jednoduché. Predsa len nachádzal sa v cudzom prostredí  a neznámom kraji, uvažoval, že doma určite vrcholí vojenské ťaženie proti Nemcom a šípovým krížom.

 Na ceste sme boli asi dve hodiny, kvôli kolóne do ktorej sme sa dostali sme sa šinuli  krokom. Mnoho nákladiakov jazdilo na  plyn z dreva, benzín bol vzácny artikel a to sťažovalo postup. Z vyjadrení unterscharfuhrera pred nami bolo necelých tristopäťdesiat kilometrov a taktiež opomenul, že ak nás nezastihne nálet spojencov bude to zázrak. Po necelej jeden a pol hodine terigania  nás na  okraji cesty už sprevádzali obhorené nákladiaky, konské povozy, mŕtve  kone a dokonca aj rozstrieľaná poľná kuchyňa, všetko smrdelo spáleniskom.  Táto zima bola krutá. Mínusové teploty sa pohybovali až okolo -30°C a toľko snehu nepamätám ani ako chlapec, ale cesty boli zjazdné, bodaj by aj nie, železničné uzly len čo boli schopné fungovať už ich amíci zbombardovali. Pri dobrom počasí nebolo dňa, aby neútočili či na autokolóny alebo vlaky a bolo to jedno, či sú tam civilisti.  Od *Božieho narodenia bol som svedkom niekoľkých náletov, či hĺbkových bombardérov B17 a B24 aebo veľmi dobre vyzbrojených Thunderboltov s doletom až tri tisíc kilometrov, s ôsmimi veľkoražnými guľometmi a jednou tonou bômb pri rýchlosti sedemsto kilometrov.... to nás naučili v nemeckej výučbe v stratégii boja s nepriateľským letectvom,  samozrejme bolo nám to na prd, s čím sme mali bojovať s P 34?  Takže chlapci na okraji automobilovej korby pozorne sledovali oblohu, tváre mali vyštípané od vetra a mrazu.  Obloha bola čistá, viditeľnosť niekoľko kilometrov.  Začali sme stretávať povozy a autá z protismeru od západnej fronty smerom na východ, väčšinou to boli civilisti. Toto bol určite znak toho, že v oblasti Porýnia, Schwarzwaldu sú bojové strety, ale hlavný pohyb spojencov bol oveľa severnejšie, južna časť Porýnia bola pevne v rukách Nemcov a presne tam sme smerovali aj my. Posilniť a doplniť stavy špecialistov v zoskupení SS.

V našej jednotke boli všetko chlapci z východného Slovenska z okupovaných dedín horthyovskym Maďarskom, no iba minimum ovládalo Slovenský jazyk, ja a moji dvaja vrstovníci zo susedného mestečka sme vedeli ako Slovensky, tak aj Nemecky, ja síce v Nemčine s problémami, no kamaráti sa učili Nemčinu i v škole.  Takže komunikovať s veliteľmi nebol problém, veď od nich sme sa dozvedeli, aká je situácia na fronte. Už z ich rozhovoru vyplynulo, že sú rozhodnutý do  bojovať samého konca. Našťastie nám nerozumeli ani mačný máčik, takže mohli sme ich armádu a SS osierať a konšpirovať koľko len chceli, nič nerozumeli.

Bolo iba otázkou času kedy na nás naďabia spojenecké bojové letky. Určite v okolí frontu bolo pohybu, či armádneho alebo civilistov dosť, no spojenecké letectvo pôsobilo skoro na celom území Nemecka a nedávalo zásobovacím kolonam, presunom vojsk pokoj.