Slúžil som v armádach štyroch štátov

Príbeh o službe v armádach štyroch štátov mi vyrozprával dnes už môj nebohý otec, ktorý sa dožil osemdesiatich deviatich rokov / * 28.8.1928,+ 21.11.2017 /. Jeho čiastočný príbeh som už vyrozprával na tomto blogu v 76.častiach pod

názvom "  Zabi a nedaj sa zabiť " kde som sa hlavne zameral na predvojenský výcvik " levente " ako základ vstupu do kráľovskej Maďarskej armády a peripetie s odsunom, ako mladého vojaka bez zbrane do Nemecka.

Doplnkový výcvik v Nemecku sa blížil ku koncu. Z posledných dní vyplynulo, že naše vojenské zameranie bude ako technik telefónnych spojov, takto hovorili nemeckí poddôstojníci.  Vraj budeme pri poškodení  telefónnych spojov, najmä počas náletov odstraňovať poruchy, tak aby bolo spojenie aktívne počas celého dňa.  Ale konkrétne kde, to sme sa nedozvedeli, vraj v blízkosti rieky Rýn a v pohorí Shwarzwald, podľa mapy toto horstvo meralo cirka dvesto kilometrov, takže pre nás ihla v kope sena. 

Je 8. januára 1945, v Nemecku som osemnásty deň, výcvik skončil a nastal deň odsunu smer západná hranica na rieke Rýn, kdesi v zadku v Shwarzwalde vraj akejsi šiestej alebo siedmei armáde SS, kde nemali dostatok opravárov telefónnych spojov. Z počutia sme sa dozvedeli, že nemecká ofenzíva v Ardénach načisto pohorela a Fric dostal na bendžo. Nám to bolo u riti, my sme chceli domov a to za každú cenu. Už z domu sme vedeli, že Hitler je v koncoch. Nechcelo sa nám na konci vojny nezmyselne zomrieť za vec, ktorá nás nikdy netrápila a na prísahu približne v znení: " Prisahám tebe, Adolf Hitler, vodca a kancelár Nemeckej ríše vernosť, statočnosť, ako aj nadriadeným, ktorých si menoval, sľubujem poslušnosť až do smrti. K tomu mi dopomáhaj Boh. "  sme vysoka kašlali.

Ráno bol poplach a so zbraňou v plnej poľnej ako granátnik, lepšie povedané granátnik spojár s potrebnou výbavou sme sa vyterigali do pristavených nákladných aut.  Teraz to už nebola sranda, ale holá skutočnosť. Ide sa na front proti amíkovi, frantikovi a anglanovi.  Nevedeli sme ako to tam chodí, ale v čate sme sa bavili, že pri prvej príležitosti zdrhneme k spojencom alebo si vpálime alebo necháme vpáliť guľku do nohy, ruky.

Nový veliteľ  jednotky bol na naše prekvapenie hodnosťou major, kríval na pravú nohu a mal aj niečo s ľavou rukou. Ako sme sa neskôr dozvedeli na východnom fronte vraj utiekol hrobárovi z lopaty. Toto mal fakticky ako dovolenku.

Na tú dobu malo Nemecko perfektné cesty. Naše auta sa šinuli nejakou štyridsiatkou. Bol pekný slnečný deň a čim viac sme sa vzdiaľovali od Mníchova, tým  viac sme tŕpli, že nás vysliedia americké Thundrobolty hlavne keď sme sa dostali do neveľkej kolóny smerujúcej tiež niekde na západ. Boli to väčšinou zásobovacie vozidlá o počte asi osemdesiat kusov vyzbrojené aj ľahkým  jednojhlavňovými protilietadlovými kanónmi Flak umiestnené na korbách aut.

Naša výstroj pozostávala : chlebník, trojdielna jedálna miska, feldflashe, lyžica, poľná lopatka na ľavej strane, bodák na pravej strane, dve sumky na náboje v počte šesťdesiat kusov, zimné oblečenie s teplým prádlom a teplým maskáčovým obojstranným kabátom s orlicou na ľavom rukáve na čiernom podklade, rukavice palčáky, zimné baganče, na hlave poľná čapica, čierny opasok na boku sa nám plantala prilba s označením Waffen SS, i keď vtedy som vôbec nevedel, čo znamená SS a aké sú to jednotky SS len čo som videl mladých ukrajinských chlapcov / 17 a 18 roční / v takých istých uniformách ako my Čechoslováci.

Výzbroj pozostávala buď útočná puška alebo samopal vz.34 a v jednotke sme mali aj guľomet vz 42, panzerfaust a výzbrojou každého z nás boli aj ručné granáty. No jednoducho boli sme ovešaní ako vianočný stromček, už len bojovať a zomrieť za Hitlerovu ideu Veľkonemeckej ríše.