Slúžil som v armádach štyroch štátov / 26. /

Od mladi mi otec rozprával ako počas druhej svetovej vojny pôsobil v Nemecku, a že to nebolo jednoduché, aj o tom sú tieto riadky. Nikdy nebol hrdina, bál sa tak ako ostatní okolo neho. Všetci v jednotke  mali šestnásť rokov a v 

                  prvom rade mal snahu prežiť za každú cenu. Ako som už spomenul nebolo to jednoduché, či už nálet na železničný transport medzi Košicami a Prešovom, keď ruské stíhačky im rozstrieľali lokomotívy  na kusy a asi dvetisíc chlapcov sa rozpŕchlo v okolitom teréne alebo už na severe Slovenska im pred nosom ruskí letci zbombardovali most a tak ďalej, popisoval som to podrobne v predchádzajúcich kapitolách. 

                Všetci sme boli ako mäsiari, ruky od krvi, krvavé uniformy a to ešte nebol koniec pretože nás čakali mŕtvi. Bolo to strašné ani sa nevedelo ktorý kus tela patrí ku tomu ktorému vojakovi. Žalúdok som mal dobrý, takže spolu aj s kolegom išla robota po ruke.  Mŕtvoly sa sústreďovali na plochu letiska, dôstojník chodil od jedného mŕtveho vojaka k druhému a bral polovicu známky a všetko značil na papier. Najhoršia robota nás len čakala. Mnoho vojakov ostalo v budovách, ktoré horeli, je pravdou, že dve jednotky leteckých hasičov v nie plnom stave mali snahu hasiť, vody bolo dosť, ale tu horeli skoro všetky budovy. Tam kde skončili hasenie sme nastúpili my vyhľadávať mŕtvych. Američania letisko zasypali zápalnými bombami a raketami, takže po takom leteckom prídele sa ťažko hasilo.

Zvečerilo sa a my hladní, smädní, špinaví sme si hľadali miesto na odpočinok. Elektrický agregát bol rozbitý, takže sa nesvietilo, iba tam kde ešte horeli budovy. a na ošetrovni petrolejky tu dávali do kopy zranených zdravotníci. Našiel som si kuticu na ošetrovni a napriek zhonu a smradu tuho zaspal. Ráno po rozvidnení sme začínali odznova. Hasičom sa ako tak podarilo cez noc uhasiť ohne a my teraz ideme prehľadať zhoreniská, no medzitým prišiel náš nákladiak s poživňou: Hustá mäsová polievka, asi zo včerajška, melta a veľa chleba.  Dali sme si do tela až sa nám za ušami robili gule. 

Zbytok útvaru doviezol autá, spoločné hroby boli vykopané, s farárom a veliteľom mestečka bol dohodnutý pohreb. Teraz bola pred nami najťažšia úloha vyhľadať mŕtvych vojakov v spálených budovách. Americké lietadlá  urobili perfektnú robotu, čo nepodpálili, tak svojím ôsmymi guľometmi v jednom lietadle rozstrieľali všetko na cimpr campr. Po príchode na letisko sme videli len koniec náletu, lietadlá vybuchovali, z okolitého lesa sa postupne vracali tí ktorým sa podarilo zachrániť, ale bolo ich málo, nálet bol prekvapivý.    Rozdelili sme sa do šiestich skupín a spoločne s vojakmi z útvaru boli pred nami zhorené budovy.   Už prvé kroky na zhorenisku boli desivé. Mŕtvych alebo to čo z nich ostalo sme dávali na celty, z našej strany bola absolútna snaha nájsť u spálených vojakov známky, tak aby nebol problém s identifikáciou. Musím pripomenúť, že väčšina mŕtvych boli chlapci devätnásť dvadsať roční. Mnohí z nás boli na kraji psychických síl ešteže fyzická kondička nás držala pri živote. Zápach zo spálených tiel má prenasledoval ešte niekoľko dní. Po obede sa naša smutná robota skončila. Preživší dôstojníci  dávali do kopy mužstvo, nebolo ich veľa, väčšina ležala na trávnatej ploche letiska.

Po dohovore nášho veliteľa s dôstojníkom z letiska nakladáme mŕtvych na korby aut a odvážame do mesta, kde na cintoríne ich pochovávame do spoločných hrobov. Tieto dni boli pre mňa a mojich kamarátov najsmutnejšie. Mnohí z nás sa neovládli slzám a vzlykaniu. Toto boli aj pre moju tvrdú povahu perné dni.