Slúžil som v armádach štyroch štátov / 24. /

Môj otec 16 - 17 ročný počas druhej svetovej vojny slúžil v troch armádach: Maďarskej, Nemeckej, Americkej a po skončení vojny v Československej  a po prevrate v 1948 roku aj v Československej ľudovej armáde v jednotkách PTP. 

                     A prečo v PTP / pomocný technický prápor / ? Totiž bol uznaný ako nespôsobili kvôli službe v Americkej armáde v 1945 až 1946 roku. Takže slúžil bez zbrane, ale malo to jednu výhodu totiž pracoval pri výstavbe ciest na Šumave a bol za to platený, no a ako už ženáčovi sa do rodiny korunky zišli. A nie ako keď slúžil V Maďarskej kráľovskej armáde, tam nedostal nič a pritom najsamprv pracoval pri výstavbe protitankových okopov, kde im boli sľúbené peniaze. No a potom ich presunuli do Košíc, kde ich bez zvolenia rodičov násilne zverbovali a bez zbrane slúžili Nemcom pri pomocných prácach. Gro Nemeckej armády už vtedy bojovalo o Dargov, čo bolo iba 30 km odo Košíc a vtedy už nás   l e v e n t e  v počte asi 1900 zaisťovali nakladanie munície, plnenie nábojok pušným prachom pre húfnice, pomoc v lazarete, pomoc v kuchyni, rozvoz stravy, pochovávanie padlých. Robilo sa od skorého rána až do hlbokej noci a bez žoldu.

                  Prioritou bola stále výstavba telefónnej linky a tak každé ráno sa naša jednotka presunula na miesto, kde už vedeli čo majú robiť.  Počasie bolo mrchavé, takže letecké útoky spojencov nehrozili. A tak sme rozvážali stĺpy, kopali jamy, ja som lozil po dreve a na porcelán upevňoval drôt. Pri nesení stĺpa sa kolega pošmykol a spadol, ja som stŕpol od bolesti, moje rameno dostalo zabrať, vyzeralo to, že mám zlomenú kľučnú kosť. No, dnes som už s robotov skončil. Obedňajšie auto ma vzalo na farmu, u veliteľa družstva som sa nahlásil maród, veliteľ pozrel rameno a hovorí: " Es ist hässlich ,"  hlavne to škaredo bolelo.

V rannom rozkaze zaznelo aj moje meno: " Zaviezť k vojenskému doktorovi na letisko ! " A tak spolu s kamarátmi najprv ich zaviezť na pracovisko a potom moju maličkosť k lekárovi. Les v ktorom sa nachádzalo letisko bol rozľahlý. Aj feldwewbel išiel tadiaľto po prvýkrát, po niekoľkých kilometroch nás zastavila vojenská hliadka. Dokumenty boli v poriadku a asi po jednom kilometri nás zastavila rampa, ten istý postup, papiere a totožnosť. Nikoho by nenapadlo, že tuto môže byť letisko, všetko perfektne zamaskované, lietadlá v podzemných bunkroch a drevené budovy kryté okolitým lesom a maskovaním, samotná letisková dráha bola natoľko veľká, že z hora sa muselo zdať, je to lúka.

Na rampe nás nasmerovali na ošetrovňu. Taktiež drevená budova dobre vykúrená, neviem, kde mali kotolňu, dym nebolo vidieť, v ktorej bolo niekoľko izieb, rontgén, vyšetrovňa. Felčiar sa nesral, postláčal mi rameno až som skríkol, poslal ma na rontgén . Zlomené nebolo nič, dal mi octanovú mastičku, kľud bez manuálnej práce na päť dní a fertich. A tak som sa päť dní motal okolo kuchyne. Počasie lietadlám neprialo, mali sme od nich pokoj. Rameno sa zahojilo a ja opäť lozím po stĺpoch. Sústavná hmla náletom nedávala šancu a my bez obáv pracujeme ako včeličky.

Je tu koniec februára. Amíci sa severom derú k Berlínu, na juhu nič nové, bez zmeny, nemecké armádne zoskupenia proti spojeneckým silám, nikomu sa do boja nechcelo.