Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 7.časť /

Toto je pravdivý príbeh môjho žijúceho osemdesiatšesť ročného otca, ktorý sa odohrával v rokoch 1944 až 1947 na územiach Maďarska, Slovenska, Poľska, Česka, Rakúska, Nemecka, Francúzska, Českolovenska. V septembri 1940 ako dvanásťročný musel nastúpiť do predvojenského výcviku, ktorý mal trvať do jeho veku 21 rokov kedy mal narukovať do Maďarskej kráľovskej armády, toto všetko vyplývalo z platného zákona v Horthyovskom Maďarsku .  Počiatkom decembra v roku 1944 musel sa podľa prípisu  zúčastniť  ako levente výkopovych prác nemeckej obrannej línie juhozápadne od Košíc, ani nie po desiatich dňoch bol on  a jeho kamaráti odsunutí maďarskými nacistami do Košíckých kasárni. V Košiciach Wehrmachtu vykladali vagóny s muníciou, zbrane, potraviny, plnili do húfnic nábojky s pušným prachom, vykladali a nakladali zranených, pochovávali mŕtvych. Po krátkom pôsobení v Košiciach,kedy museli mladí levente vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády asi dve tisíc šetnásť a sedemnásťročných chlapcov šípove kríže nahnali do transportu, ktorý cestou cez Prešov, Krakow, Prahu, Linec mal skončiť niekde v Nemecku.

Hlavný veliteľ maďarských nacistických šípových krížov...

Cesta do Mníchova ubehala rýchlo, teraz sme vedeli konečnú nášho otrasného putovania. Boli sme hladní, smädní, špinaví, zavšivavení skoro každému sa minuli malé zásoby potravín väčšinou ešte z domu a od nemeckých vojakov v Košiciach.

Dorazli sme do Mníchova. Železničná stanica bola čiastočne zničená bombardovaním spojencov, ale funkčná. Szalisiovci pobehovali hore dolu, otvárali vagóny a čakali veliteľa, ktorý jednal s veliteľom mesta. Už po príchode do Mníchova sme videli, že obyvatelia museli zažiť niekoľko ťažkých náletov, pretože mesto bolo dosť zničené.

Stále bola ukrutná zima a my sme vo vagónoch podupkávali a otravovali železničiarov, policajtov, nemeckých vojakov o kúsok žvanca alebo glg vody. Nik nás neodmietol. Vypytovali sa odkiaľ sme. Ťažko bolo odpovedať. Ani sami sme nevedeli: Slovensko? Českolovensko? Nakoniec naša opdoveď bola podľa toho komu sme prisahali, teda Maďarsko. Pýtali sa odkiaľ presne ideme, kam ideme, čo budeme robiť, pri akej zbrani slúžime, kedy sme naposledy dostali jedlo, prečo sme tak čudne ustrojený, vojenské na nás bola čapica s odznakom, opasok, bajonet, poľná fľaša, na krku zavesená známka.  Keď sme na viacero otázok opdovedali, a že o ostatnom nevieme, iba krútili hlavami nielen kvôli tomu, že nemáme informácie, ale podľa výzoru aj nad našou úbohosťou a  čudnému postoju  dôstojníkov, ktorí tomuto transportu velili.

Podľa toho čo som zatiaľ v Nemecku videl bolo mi jasné, že Nemecko je na kolenách a hryzie zo zotrvačnosti, väčšie mesta, priemyselné oblasti odolávali zubami nechtami náletom spojencov, no žiť sa muselo aj za takýchto podmienok.

Nakoniec Mníchov nebola konečná a tak transport sa poberá na ďalšiu cestu. Veliteľ szalisiovcov nepochodil ani tu, kasárne boli zničené. Takže pokračujeme a podľa vyjadrenia nemeckje polície vraj do Drážďan.

A bolo tak. O Drážďanoch som počul iba, že je to prekrásne historické mesto na rieke Labe.Za ranného svitu sme dorazli na miesto.  Šípove kríže nás nechali nastúpiť do jednotiek a čakalo sa  na veliteľa mesta.  Ten sa ukázal v priebehu jednej hodiny, bol hodnosťou plukovník .Chodil pomedzi nás a iba krútil hlavou, toto trvalo asi tištvrte hodinu. Potom sa postavil pred nás a skríkol: " Wer weiss Deutsch ? " Zdvihlo sa niekoľko rúk, ja som bol medzi nimi. Vybral si jedného zo susednej čaty, takže som počul veľmi dobre o čom spolu hovoria.

" Koľko máte rokov? " zanela prvá otázka: Šetnásť pán plukovník. " Od koľkých rokov sa v Maďarsku môže narukovať do armády ? "  Od dvadsaťjeden Herr Oberst.  "Aké je vaše vojenské zameranie."  Pechota .  " Prečo nemáte uniformy a prečo ste v takomto zúbeženom stave ? "  Pfeilkreuzler, szalasiovci nám nedali uniformy iba to čo vidíte, taktiež nám nedávali stravu, vodu, niektorí kamaráti nejedli tri dni, všetci sme zavšivavení, nemali sme základnú hygiénu. Plukovník opäť iba krútil hlavou.  Pristúpil pred veliteľa transportu a kričal: " Das ist unmoglich, es ist ein Verrat an den folgenden Behandlungs Soldaten."

Veliteľ sa iba krčil a koktal v zmysle, my sme iba plnili rozkazy, my sme nevedeli, my sme ich priviedli v poriadku... ale už sa nezmieňoval o tých čo počas cety zomreli. V oznámeniach rodičom, ak si to dajú vôbec za povinnosť, pretože nevideli sme aby si po ich smrti písali nejaké mená, alebo vzali známky bude najskôr  znieť: " Padli chrabrou smrťou za Maďarské kráľovstvo. "

Plukovník nechal nastúpiť rotu šípovach krížov aj s veliteľom a oznámil im, že budú odvelení na východny front, čo sa im podľa výrazu tváre  neľúbilo, mnohí po maďarskí šomrali a nadávali, ale pomôcť si nemohli.

Nás prevzal nemecký dôstostojník a niekoľko poddôstojníkov.