Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 6.časť /

Tento pravdivý príbeh môjho žijúceho osemdesiatšesť ročného otca sa odohrával v rokoch 1944 až 1947, keď v decembri 1944 ako šestnásťročný bol donútený vstúpiť maďarskými fašistami do Maďarskej kráľovskej armády, najprv bol odvelený na výkopové práce nemeckej obrannej línie juhozápadne od Košíc, neskoršie priamo do Košíc, kde vykládal Wermachtu muníciu, techniku, plnil nábojky pušným prachom do húfnic, vykladal ťažko zranených, pochovával mŕtvych.  Szalisiovci môjho otca a dve tisíc kamarátov, všetko šestnásť a sedemnásť roční v Košiciach naložili do transportu a odvážali  cez Prešov, Krakov niekam  do neznáma. To neznámo chlapcov doslovne ľakalo aj kvôli tomu, že ich strážcami na ceste boli maďarskí nacisti, šípove kríže.

Československo 29.IX.1938 Mníchovským zrádnym dokumentom stráca územia Sudet, 2.XI.1938 Viedenskou arbitrážou sú ČSR násilne odobraté ďalšie územia, Podkarpatská rus a Slovenské územie Maďarskom o výmere asi 10 000 km2

Krakov bola minulosť, blížila sa noc, my sme si zaspievali zopár smutných maďarských pesničiek, pomodlili sa a každý ostal sám so sebou a svojimi myšlienkami.  V tej dobe sa život nemaznal s nikým, my sme to tentokrát pocítili na vlastnej koži. Ešte nikdy som nebol tak dlho mimo domova. Vraj som si musel splniť svoju vlasteneckú povinnosť ako nám pred krčmou vybubnoval starý mládnec Géjza Szátmari začo dokonca dostanem aj zaplatené, ale neskorščie som zistil, že všetko bola lož vykonštruovaná nacistami aby nás mohli odveliť mimo Československo.

Bola tma takže som nevedel, či sa ide na západ, sever alebo juh. Ešte za tmy, neviem koľko bolo hodín, nemal som hodinky a kamarát, ktorý ich mal ešte spal, transport postál. Bolo to  matno osvetlené nádražie, ale v tom momente som nevedel aké je to mesto, až som počul hlasy z vonku a tá reč mi bola veľmi povedomá aj keď som ju už nepočul od 1939.  Cez štrbinu a po dierach vo vagóne  po nálete ruských stíhačiek som videl dvoch železničiarov ktorí sa rozprávali českým jazykom, teda jazykom ktorým komunikovali aj moji učitelia a riaditeľ základnej školy, teda museli sme byť v Čechách.

Srdce mi zaplesalo a nedalo sa mi prihovoriť slovenčinou : " Dobré ráno ! Prosím vás postojte. Kde sme to, v ktorom meste ? " Železničiari prekvapene postáli, tiež asi dlho nepočuli slovenský jazyk. " Pane jste v Čechách, v Praze " zaznela odpoveď. Tak konečne v Prahe, vždy som túžl navštíviť toto vraj prekrásne mesto, bolo mi jasné, že uvidím iba žlezeničnú stanicu a nie Hradčany, Karlov most a Orloj, ale počítalo sa, že som bolo v hlavnom meste Československa.  Medzitým sa zobúdzali ďalší kamaráti, rozhovor so železničiarmi pokračoval: " Vodkuď je tenhle transport ? "  Ide z Košíc a je tu nás okolo dve tisíc šetnásť a sedemnásť ročných, donútili nás vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády a bez súhlasu rodičov nás odvážajú neviem kam. " Kluci, vy jste z Košíc ? " 
O chvíľu sa po peróne roznieslo, že v stanici stojí transport s chlapcami z Košíc, i keď pravda bola taká, že väčšina bola južne od Košíc z okolitých  dedín, mestečiek a časť zo severného Maďarska.

Už sa rozvidnievalo a na peróne bol ruch, stáli sme na prvej koľaji. Šípove kríže nám pootvárali vagóny, ale von sme nesmeli ísť. Mnohí z nás ovládali jazyk Slovensky, tak ako ja, preto sme oslovovali okolidúcich, tí sa čudovali že po rokoch počujú aj slovenčinu. Boli to milé rozhovory, rozprávali sme sa skomoleným československým jazykom, ale mne by nevadila ani čeština, rozumel som jej veľmi dobre. Ľudia boli milí, nosili nám horúci čaj, meltu, ponúkali ich svačinku, bochníky chleba, pečivo poniektorí tým chlapcom ktorí boli na zimu vetcho oblečení dávali svoje šály, rukavice a dokonca aj svetre.

Po celé tri hodiny, ktoré sme strávili v Prahe sa nám pražania venovali. Znášali prikrývky, oblečenie, potraviny, nosili čaj i keď mne bolo jasné, že sami nemali dostatok. Z rádio Londýn som vedel, že v protektoráte sa žilo veľmi ťažko , najmä po atentáte na Heidricha sa to náramne zhoršilo. Nacisti mnoho ľudí zavraždili, Lidice zrovnali so zemou, prenasledovali študentov, demokratov a vlastnecov, nenechali na pokoji ani obyčajných ľudí. Presne takto konali u nás aj nacistické šípové kríže Férencza Szalasiho, ale u nás doma to bolo iba od októbra 1944, v Čechách od rozpadu Československa.

Naša zastávka v Prahe ubehla veľmi rýchlo. Pohli sme sa, šípove kríže pozatvárali vagóny a opäť cesta do neznáma. Ale po Prahe nám už bolo jasné, že konečná bude v Nemecku.

V podvečer transport opäť postál, szalisiovci pootvárali dobytčiaky, v tomto momente som nevedel kde sa nachádzame, ale nemčina jasne dávala na vedomie, že sme v Rakúsku alebo Nemecku. Nedalo mi aby som sa neopýtal blízkeho nemeckého hliadkujucého policajta:" Bitte, wo waren wir ? Was ist eine Stadt ? "  Odpoveď bol okamžitá, das ist Linz, Osterreich.

Nevedel som kde je Linec, ale pre mňa bolo dôležité, že sa nachádzame v Rakúsku.  Takže Rakúsko. Zo zemepisu som vedel, že hlavné mesto je Viedeň, že sú tu najvyššie veľhory Európy, Alpy, že v Salzburgu sa narodil géniálny  Mozart, ale i to, že z Rakúska pochádzal  Adolf Hitler.

Po hodine čakanania, keď veliteľ transportu jednal s veliteľom mesta Linec bolo strážiacim szalisiovcom oznámené, osobne som to počul : Kasárne sú v troskách po spojeneckom bombardovaní, pokračujeme do Mníchova.  Teda predsa len Nemecko.