Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 4.časť /

 Mal som iba šestnásť a donútili ma, ako i mojich dve tisíc druhov vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády. Písal sa december 1944 .    Vo vagóne boli tri vedrá, jedno na malú potrebu, druhé na veľkú potrebu a v treťom voda s  hrnčekom, ta ovšem po hodine zamrzla na kosť. V opačnom rohu bola slama. Prevážali nás ako dobytok, takto  transportovali židov. Vonku mohlo byť okolo dvadsaťpäť stupňov pod nulou. Boli to neuveritelne ťažké podmienky, nadávali sme na szalaisiovov len tak hrmelo, z ich vagóna sa sunul dym z piecky, oni si hoveli v teplúčku, popíjali pálenku a varené vínko, pojedali klobásku a šunku. Szalisiovci boli oplani a zberba pozháňaná z celého Maďarska a anekotvaných územi, prepustení trestanci, vrahovia, lupiči. Bola to pliaga ktorá vládla od októbra 1944 Maďarskému kráľovstvu, ich súputnikmi a vzorom od samého začiatku sa stali jednotky SS a nacisti. Aj tak konali. V prvom rade vyhladiť všetkých židov, kde sa mnohí v Maďarsku za umierneného admirála Hothyho voči židovskej otázke schovávali z celej Európy, potom socialistov, komunistov, cigáňov a všetkých oponentov ich politiky.  A títo neznabohovia, vrahovia nás šestnásť sedemnásť ročných sprevádzali na našej ceste do neznáma. Im bolo jedno koľko nás zgegene, len nech splnia rozkaz.

Šípove kríže, nacistická odnož v Maďarsku a anektovaných územíach...

Asi po pol hodine sme v diaľke počuli ťažký prenikavý hukot lietadiel. Žeby ďalší nálet? No toto boli zvuky z vysoka a ďaleka . To sme už vchádzali do nejakého mesta. Po chvíli sa ozvali silné výbuchy iba niekoľko sto metrov od nás. Transprt spomalil a pomali sa sunul vpred, na výhybkárni sme čítali Prešov.

Samozrejme, že počas cesty sme neboli ticho ako myšky, ale bavili sa o všetkom, najmä o tom, kde nás fašisti vlečú, ako vydržíme cestu, že vraj musíme udrieť na city Šípovym krížom, veď aj my sme Maďari a nech nám dajú čaj, jedlo a ďalšie teplé prikrívky. Mnohí rozprávali o svojom rodnom kraji, o rodinách, ako bolo v levente a čo sa tam naučili. Z našej dediny sme vo vagóne boli traja, zababúšení v dekách chuliac jeden k druhému a špekulvali kde bude koniec našej cesty. Gejza, najstarší z nás chodil na meštianku bol veľmi sčítany, ten sa prikláňal k názoru, že nakoniec skončíme v Nemecku, vraj ideme   na pomoc obrane, pretože Nemecko  melie z posledného a spolieha sa najmä na svoje tajné zbrane.  Hovoril o otvorení druhého frontu, kde spojenci majú pod kontrolou celé Francúzsko a blížia sa do Nemecka hlavne severom.

Rozhovory sa nakoniec vždycky zvrtli: " Ako sa máme zachvovať, ako máme konať, kám vlastne ideme a čo bude, kedy skončí vojna, ako postupujú spojenci, ako Rusi. " Vraj musíme obmäkčiť szalasiovcov, aby nám nielen dali  niečo teplé na pitie a jedlo, ale hlavne povedali kám ideme. Ja som povedal, že tých čiernokabátnikov nikto a nikdy neobmäkčí.

Ruské letectvo bombardovalo Prešov, z blízkeho okolia sa k nám valil dym z horiacich domov a vagónov. Bomby mali pravdepodobne zasiahnúť najmä nákladnu stanicu s nemeckými vlakmi, ale padli za obeť aj okolité domy .Koľajnice boli zničené a náš transport odstavený, ale Nemci veľmi rýchlo naháňali železničiarov, ľudí z ulíc a príiľahlých domov, vydali  lopaty, krompáče. Hlavná trať sa veľmi rýchlo opravovala  aj z toho dôvodu, že bola najmenej zničená. Napriek tomu to trvalo asi poldruhá hodiny.

Šípove kríže nám pootvárali vagóny, ale to bolo všetko, jedla, čaju, teplých prikrývok sme sa nedočkali a nie ešte odpovede kam nás vezú. Nepomohlo ani brnkanie na city, oni boli totiž bezcitní a  mladí Maďar nemaďar všetko jedno, ešte sa nám vysmievali a nadávali do felvídek otrhancov, truľov, vraj my sme na vine, že teraz nemôžu byť doma v Maďarsku, ale sa musia sa s nami terigať  a  keď vraj zdochneme, tak nás hodia psom.

Setsakramentský život, v kasárňach nám bolo zle, ale toto je pohroma, zima, smäd a mnohí mali i hlad a tak sme po jednom vyskakovali z vagóna nabrať si alespoň smeh a tak nejako do seba dostať vodu. Keď nás to už nebavilo dohadovať sa so szalasiovcami začali sme rebéliu, veď čo nám môžu, zastreliť si nás nedovolia. Búchali sme do ešusov, do dverí vagóna a napodiv ostatní nás nasledovali. Fašiisti behali okolo,  kričali : Hergott ticho !  Špinavci ticho ! " spodina maďarskej spoločnosti v čiernych uniformách behala od vagóna k vagónu a strašne nadávali, ale nič nepomáhalo.

Za chvíľu bol celý transport na nohách včítane dôstojníkov a veliteľa. Pretože náš vagón bol s vojakmi v poradí prvý, tu sa aj zastavil veliteľ fašistov a pýtal sa : " Čo to má znamenáť ? Čo chcete otrhaná banda ? " Naša opdoveď bola cestou nášho kamaráta Gejzu jasná a zreteľná: "Žiadame úctu a dôstojnosť od Šípovych krížov, nie sme zvieratá, ako vojaci máme nárok na stravu a teplé oblečenie a teraz chceme von z vagónov poprechádzať sa. "  Veliteľ ešte viac zčervenal nadýchol sa:" Vy zasrani toto je vzbura, nemáte na nič náok akurát držať hubu, na prechádzanie  máte pol hodinu. "  a odtackal sa do osobného vozňa k svojmu tokajskému vínku, predtým vydal rozkazy a vagóny sa pomaly vyprázdňovali.

Nadýchali sme sa čerstvého vzduchu a bol aj guľovačka. Ako deti. Na chvíľu sme zabudli, že je vojna, že nás strážia szalisiovci, že nás fašisti vlečú niekde do neznáma . A náš osud ? To má zatiaľ v rukách sám pán Boh, ale keď príde čas my si ho vezmeme pod našu kontrolu a budeme sa oň byť hlava nehlava a keď bude potrebné aj zabíjať, tak ako nás učili v predvojenskom výcviku.

Transport sa pohol zatiaľ pomalinky, všade dookola sme videli spúšť po bombách, horeli vagóny, železničné budovy boli poškodené, delá a iná technika rozbitá a popadaná priamo na železničnej trati, plno nemeckých vojakov, civilistova železničiarov s lopatami.

Na stanici v Prešove sme opäť postáli, čakalo sa asi na ďalšie opravy po bombradovaní na iných úsekoch trate. Šípove kríže nam opäť pootvárali vagóy a my sme takto mohli vidieť ruch na železnici. Železničiari a robotníci chodili okolo našch vagónov takže sme mali možnosť si vypýtať niečo pod zub a niečo na pitie. Dokonca jeden železničiar pobehal príľahlu ulicu a oznamoval ľuďom, že na stanici stojí transport s chlapcami od Košíc a že sú vyhladovaní, uzimení a smädní. A tak k vagónom chodili civilisti rozprávali sa s nami, nosili nám jedlo, horúci čaj, meltu a oblečenie. Ochota bola obrovská a my sme iba s úsmevom ďakovali za tie dary Nedalo nám aby sme sa neopýtali, kde  stojí fronta, kám postúpili Rusi. Vraj fronta postála na Dargovskom presmyku, kde sa presúvajú ďalšie záložne nemecké jednotky.  Teda stále sa bojuje o Košice

Asi po dvoch hodinách sa vydávame opäť na cestu, fašisti zatvárajú vagóny a my  diskutujeme o nových informáciach čo sme dostali od Slovákov. Nevedeli sme kde je Dargov a Dargovský  priesmyk, určite blízo Košíc, ale  z rozprávania sa tam Nemci držia zubami nechtami.

Po necelej polhodine cesty transport opäť stojí. Tentokrát ruské letectvo zbombardovalo trať a blízky most. Toto bolo na dlhšie a tak sa veliteľ transportu rozhodol vrátiť do Prešova .