Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 11.časť /

Od násilného vstupu do Maďarskej armády v Košiciach v decembri 1944 sa zo mňa  v mojich 16 rokoch stáva dospelý chlap. Muselo to tak byť ak som chcel prežiť. 

Výcvik bol zameraný na boj nemeckého granátnika, museli sme ovládať rádiostanice, absolvovali sme školenia ohľadom telefónnych rozvodov,  všeobecne celú pechotnú výzbroj od pušiek po mínomety, odmínovávanie, streľba na terče, streľba panzerfaustom na tanky, budovanie zákopov, topografiu a ovládanie vojenských máp, taktiku boja, boj z blízka, zabitie nožom a bodákom. Mnoho z toho nás naučili v základnom výcviku levente,  a : " Zabi a nedaj sa zabiť !  " a taktiež :  " Aj jeden vojak môže zmeniť výsledok bojovej akcie. "  potvrdzoval aj tento výcvik. Nemeckí poddôstojníci a dôstojníci boli tvrdí, ale féroví, slušní, ak niekomu niečo nešlo mali trpezlivosť, Boli nadšení z našej streľby na terč a hodom granátu sme taktiež prekvapili. Ja sam som hodil granát do vzdialenosti  šesťdesiat  metrov a na terč som bol taktiež presný.

Tento výcvik trval tri týždne.Aj napriek tvrdému výcviku pri pravidelnej a výdatnej strave sme  sa hmotnosťou dostali na úroveň, keď nás nacistické šípové kríže násilne odvliekli do Košíc. Okrem nás v tejto oblasti pôsobili aj ukrajinskí chlapci vo veku štrnásť, pätnásť rokov, ktorí vypomáhali   sedliakom na farmách. Tí starší už nosili nemeckú rovnošatu granátnika a taktiež prechádzali výcvikom, Taktiež sme videli Ukrajincov v čiernych uniformách s lebkou na čapici. Tí už boli na odchode na front, ako sme sa od nášho veliaceho dozvedeli boli to príslušníci SS, ktorí budú doplňovať SS  1.ukrajinská, 14.granátnická divízia. Vraj sú to všetko elitní vojaci.  Aj my sme boli elitní, ale bojovať sa nám nechcelo. Však sme mali niečo viac ako šestnásť rokov, ale všetko sme brali veľmi vážne. Každý z nás vedel, že ak niečo podcení môže ho to stať život.