Pôsobil som v armádach štyroch štátov / 10.časť /

Toto je príbeh  môjho osemdesiatšesťročného otca, ktorý sa odvíja v rokoch 1944 až 1947, ale v podstate začína v 1938 roku kedy zradou veľmoci Československo stráca územia aj na Slovensku, keď juh okupujú Maďarské vojská. Prelomovým rokom môjho otca je december 1944, keď odchádza pod záštitou maďarských ozbrojených fašistov na výkopové práce nemeckej obrannej línie juhozápadne od Košíc.  Nacistické Šípove kríže po krátkom čase otca a jeho kamarátov presúvajú  do košických kasárni, kde sú spolu s maďarskými hovédmi ubytovaní  a  wehrmachtu vykládajú, nakladajú potraviny, muníciu, zbrane pre boje v Dargovskom priesmyku, taktiež vykladajú a ošetrujú zranených, pochovávajú mŕtvych. V priebehu niekoľkých dní pribúdajú do kasárni stovky mladých z predvojenského výcviku levente, ktorí sa pridávajú k prácam pre nemeckú armádu. Nemeckí vojaci sú voči ním veľmi milí až priateľský nie ako maďarskí fašisti, ktorí ich  urážali na každom kroku, nadávali do Felvídek svíň, kopali do nich, posmievali sa im. Deň pred odchodom z Košíc nacisti donútili všetkých chlapcov, bolo ich asi dve tisíc prísahať vernost kráľovstvu  a vstúpiť do Maďarskej armády.

Na druhý deň po prísahe mňa a mojich kamarátov pod bodákmi presúvajú do transportu, ktorí smeruje cez Prešov, Krakow, Prahu, Linec, Mníchov do Dražďan, kde v priebehu niekoľkých dní opäť skladam  prísahu, ale už Nemecku a stávam sa vojakom wehrmachtu.

Ešte v ten deň pred odchodom do výcviku dostávam poľnu lopatku, sucháre, mäsové konzervy, pušku K 98 s muníciou, patronentasche, nejakú bielizeň, pláštenku, všetko si balím do ruksaku. Naša jednotka je prevelená do Bavorska, kde vraj budeme asi týždeň cvičiť so zbraňou a podľa výsledkov sa budeme presúvať na západnú fronontovú líniu  rieke Rýn, osatné jednotky rôzne, sedemnásťroční išli do výcviku k protilietadlovým delám, iní zasa na východný front  a po celom Nemecku. Máme nového veliaceho našej jednotky, je to tiež desiatník a inštruktora výcviku majora, Rakúšana s hendikepom zo zranení v Rusku.

Som pobalený tak ako moji kamaráti z jednotky, lúčim sa s dievčatami od pretilietadlových diel nastupujeme na korby aut a presúvame sa do výcviku. Vraciame sa opäť do Bavorska.

Cesta je pokľudná. A my ?  Usmiati, po celej ceste si zo seba uťahujeme a tešíme  sa na oddychový týždeň vo výcviku, veď tu náš už nič nemôže prekvapiť. Všetko vieme čo sme sa naučili doma, stavba okopov, či taktiku boja, zaobchádnie so zbraňou, útok na bodáky, prieskum, osobná obrana, zbrane,, rozpoznávanie lietadiel, zabíjanie na mnohé spôsoby, ošetrovanie po zraneniach a najmä nedať sa zabiť.  Maďari nás za štyri roky veľmi dobre vycvičili a boli sme rovní vojakom  Wehrmachtu, i keď bez frontových skúseností.
Už za tmy vchádzame do dediny Pfaffenhofen, podľa veliteľa asi päťdesiat kilometrov od Mníchova.

Ubytovali nás v drevených vojenských barákoch, všade je cítiť lyzol a naftalín, ale je čisto včítane záchodov, spŕch a umyvariek, izby sú vykúrene. Ako sme sa neskôr dozvedeli budovy v ktorých sme boli ubytovaní mali na starosti ukrajinskí chlapci a dievčatá, ktorí tu boli na prevýchove u sedliakov, kde aj pracovali a vypomáhali všade podľa potreby veliteľa obce.

Pred raňajkami nás čakala rozcvička a potom samotny výcvik. Prvá deň bol beh na desať kilometrov s plnou poľnou, toto pre nás nebol problém. Po obede filmy s nacistickou tématikou a školenia o nových zbraniach, ktoré sme doposiaľ nepoznali. Bola to nová rýchlopalná puška, nový samopal, protitanková strela, nové protipechotné a protitankvé míny. Výcvik trval od rána do štvrtej, navečer sme chodili okolitým sedliakom pomáhať pri krmení hospodárskych zvierat, kde sme aj dostali večeru a jedlo na cestu.

Musím povedať, že gazdovstvá boli veľmi pekné a nebolo ani vidieť, že mladí sedliaci sú na fornte. V tejto oblasti pomáhali sedliakom najmä mladí ukrajinskí chlapci, ale v Nemecku boli aj Fíni, Česi, Slováci ktorých tu brali nemecké rodiny na prevýchovu taktiež mnohých štátné aparáty vysielali na prácu alebo tu žili celé rodiny, pričom  otcov starších synov po výcviku zaradili do polície  alebo SS.

Počas výcviku sme sa taktiež venovali spojárine učili nás ťahanie telefónnych káblov, drôtov, zapájanie aparátov, obsluhe vysielačok. Mnohokrát nás posielali do miest kde boli nálety, hľadali sme ako živých tak aj mŕtvych, pochovávali, ťahali telefóny, nákladými vozmi sme upratovali z Mníchova diaľnicu od zbombardovaných vrakov áut, zbierali mŕtvych civilov a vojakov, likviodvali alumíniove fólie, ktoré boli zhadzované spojencami na rozvodové drôty vysokého napätia. 

Výcvik a práca sa nám ľúbili, velitelia boli celkom fajn.