Ako krkavci / 29. /

Päťdesiate roky minulého storočia boli, čo sa týka poľnohospodárstva, ťažké. Pri združstevňovaní sa nebral ohľad na to aký to bude mať vplyv na výnosy, úrodu, dojivosť, jednoducho získať polia, lúky a samozrejme aj budovy, 

                techniku, no a potom sa uvidí. Nebol žiaden koncept. Súkromno - hospodariaci roľníci naďalej držali výživu národa v svojich rukách. Ale o veľa viac citlivo reagoval slovenský človek na veci cirkevné: " Dokonca  rozhlasovým éterom boli šírené nepravdy o biskupoch, ako dajme tomu Vojtašák, Gojdíč, Hopko bol tríznení a neprávom žalárovaný a po prepustení prenasledovaní až do svojej smrti. " Vtedy mal rádio  skoro každý, tak sa počúval Hlas Ameriky, neskoršie Slobodná Európa, rádio Londýn a tu si už každý urobil obraz sám, ako to v ľudovodemokratickom Československu vyzerá.  Ale  strach bol obrovský, ale aj to odtiaľ potiaľ: Keď  b o l š e v i k  siahol na veľmi cenné, ako je   v i e r a    a   cirkev, tu už slovenský človek neváhal a dvihol obočie.  Časť veriacich Gréckych katolíkov prešla k Rímskym, časť sa zúčastňovala tajných omší aj napriek tomu, že ich biskupi Gojdič, Hopko boli odsúdení komunistickou mašinériou  na doživotie a mnohí farári boli vyvezení do severných Čiech.

               Jano Kurúc čakal na žatvu, teraz v dedine rozvážal drevo na kúrenie na zimu, takže pracoval v lese. Tiež sa zúčastnil so svojou rodinou omše, kde počul výzvu, aby farníci prišli podporiť v stredu cirkev, a tak v dedine  nebol odobratý kostol nejakému pravoslávnemu baťuškovi.  Po ceste domov sa Jano pýtal ženy: " No čo Betka, pôjdeme? Katu necháme doma s deťmi a my podporíme Šaniho, nesmieme dovoliť siahnuť nám na našu cirkev, aj keď ju zakázali z našich sŕdc ju nikto nevezme. " 

Martin Skadecký sa musel potúžiť pálenkou, keď chcel doma rodičom povedať, že ich cirkev je zakázaná a  môžu si hľadať nového farára. Na omšu chodili iba v nedeľu a veľké sviatky, predsa len bola to cesta vlakom plus dve hodiny omša a cesta naspäť do mesta, Alžbetka si musela so sviatočným obedom pomôcť sama. Martin ako predpokladal, tak aj bolo. Otec sa na neho vrhol slovami: " To sú tí tvoji súdruhovia. Nič sa od vás dobré nedá očakávať. Toto je výsledok aj tvojho prístupu k obyčajným ľuďom. Všade ste iba my, my, my Stalinovi súdruhovia. A kde je teraz naša cirkev  ?  Vy ste ju poslali do zatratenia aj s našimi biskupmi, ale našu vieru nám nezoberie nikto ani Stalin, ani Gottwald, ani Marx s Leninom. Keď si bol mladší behal si po dome s knihou Kapitál ako s modlitebnou knižkou a teraz je toho výsledok. "   Otec, ale aj mňa mrzí, čo sa stalo, nevedel som, že to až tak ďaleko zájde. Mám predsa len nejakú funkciu, takže budem pomáhať, kde sa len dá.