Ako krkavci/ 16. Pretvaruj sa koľko sa len dá, rob si po svojom /

Blízky priemyselný závod zamestnával celú dolinu a pracovalo tam asi dve tisíc robotníkov. Fabrika sa datuje vznikom najprv ako  veľký železný hámor koncom 16. storočia, podľa čoho aj ľudia dedinu volali Hámor, a prvou slovenskou vysokou pecou v roku 1805. V národnom hospodárstve sa podľa vzoru Sovietského zväzu rozbehlo tzv. " úderníctvo,  " čo neobíšlo ani tento zavod, kde zamestnaný robotník  úderník mal dokázať maximálne prekročenie stanovených výrobných noriem a tak povzbudiť ostatných k vyšším výkonom, ale za  rovnakú mzdu.  Všade po celej fabrike boli okrem politických hesiel vyvesené  jedno stále sa opakujúce heslo na každom pracovisku: " 5 ročný plán splníme a prekročíme. " Podobne sa stavali cesty, železnice, elektrárne, fabriky. Mnohí mladí prosovietskí fanatici pracovali na komunistami preferovaných stavbách iba za stravu, minimálnu odmenu potrebnú k životu.

Dedina si napriek všetkému čo sa dialo žila svojimi každodennými starosťami. Roboty bolo vždy dosť najmä doma, veď denne obecní pastieri vyháňali na obecné pasienky okolo osemsto kusov dobytka, najmä kráv, dvesto kôz, roľníci mali okolo tisíc oviec, kone a ďalší mladí a vykrmový dobytok v maštaliach.  A o toto všetko sa starať zaberalo aj dosť času. Nevenovali sa bolševickej ideológii aj keď všetko ostražito sledovali.

Komunisti  pajedili sedliakov a drobných roľníkov vyhlaseniami: " Je iba otázkou času kedy vaše majetky budú našimi socialistickými, spoločnými a vy na nich budete bez slova robiť, všetko znárodníme, všetké výrobne prostriedky  budú štátne . "  Mnohí toto komunistické blábolanie prehodili za hlavu veď ako by nám mohli vziať aj to posledné čo máme. Neuvedomovali si, že takto im vzali lesy a nikoho sa na nič nepýtali. Znárodnili, dali tam bolševíckého prominenta ako správcu a bolo. S nikým sa nebavili, nepomáhali slzy, dali lajstro na stôl, vraj konajú v mene ľudu a budúcej beztriednej spoločnosti.

No bolševík funkcionár bol vo svojej ideológii podľa vzoru sovietských súdruhov veľmi svedomitý a nikoho ani vo sne by nenapadlo, že má pravdu a skôr či neskôr  bude skutočnosťou, že ku kolektivizácii poľnohospodárskej výroby dôjde.

Podľa komunistu muselo dostať potraviny aj mesto, aby bola vlastná sebestačnosť, čo bolo odvádzanie kontigentov, ale veď počas Českolovenskej republiky a Slovenského štátu za vládnutia Jozefa Tisa sa všetké prebytky poľnohopsodárskej výroby umiestňovali aj na trh v mestách, a postačovalo to, a každý mal dostatok.

Veď z čoho by mali gazdovia peniaze ? Za čo by nakúpili osivá, sadbu, hnojivá, techniku, platili dane ? I keď už viac ako  štyri roky po vojne stále na všetké nákupy v obchodoch existovali prídelové lístky. Príčinou bolo najmä zoštátnenie či v rokoch 1945-1947 keď už Bensešovi šľapali na päty komunisti najmä z Čiech ale aj po prevrate 1948 keď sa už znárodňovalo podľa vzoru Sovietského zväzu. Ale bolševík v svojej malosti  neprišiel na to, že v mnohom k tomuto stavu prišlo najmä jeho zásluhou a ak prišiel, tak mlčal lebo to bolo podľa nariadenia súdruhov z Mosky.

Nikdy a nikde komunisti neuvádzali, my sme to vedeli z Hlasu Ameriky, koľko miliónov ľudí zomrelo od hladu v  socialistickom Rusku, Číne a všetko mala na svedomí  politika jednej strany. Samozrejme, že západne stanice počúvala aj časť komunistov, ale v tých začiatkoch tí najpilnejší to považovali za buržoázno kapitalistickú propagandu. Obyčajní nestraníci sa o tomto mali obrovský strach verejne vyjadrovať, veď mali v neblahej pamäti bolševicke procesy s generálom Heliodorom Píkom a Miladou Horákovou, ktorých nechal nový prosovietsky režim popraviť.

Ľudia sa museli pretvarovať, že je všetko v poriadku. Veď aj čo im iné ostávalo, strach z tohto režimu bol obrovský. Pominuli časy keď si na Beneša, tatíčka Masaryka, Tisa i jeho HSĽS a gardistov v krčme zanadávali.  Toto bola pre každého nekomunistu úplne nová situácia.