Kapitalizmus nezamestnanost potrebuje.

Tento príspevok do blogu je zo seminárnej práce k Frankelovej spoločnosti, ktorá organizovala seminár o nezamestnanosti a zároveň táto časť sa týkala "riešenia nezamestnanosti" v spoločensko - politických podmienkach, ktoré by to umožňovali. Ide o príspevok, ktorý už nadväzuje na podobné praktické overenie tejto metódy. Napr. Na Kube sa pracuje každý druhý deň, u nás v minulom režime bola táto metóda tiež pužívaná v pozmenej forme u baníkov, ktorej sa budeme venovať v analýze.

Spôsoby riešenia nezamestnanosti



Nezamestnanosť je v dnešnej dobe fenomén, ktorý ale má svoju funkciu pevne zakotvenú v systéme, ktorý tu dnes máme, teda v kapitalizme. Je potrebným prvkom v štruktúre systému. Potrebným však pre ciele vládnucej ekonomickej šľachty, napojenej na politické mechanizmy. Bez politickej podpory nemá tento fenomén podporujúci CHAOS veľa šancí.
Ekonomická lobby je v tomto systéme, dá sa povedať, prirodzene prepojená s politickými špičkami, čo je fakt známy, a netreba ho ďalej ani rozvíjať a uvádzať dôvody. My si ale skúsime nezamestnanosť rozobrať po stránke funkčnosti v ekonomike kapitalizmu a pozrime sa do akej miery plní funkciu determinátora ľudského správania sa. Systém nespravodlivého prerozdelenia financií je závislý na nezamestnanosti, a to z veľmi jednoduchého dôvodu: znižuje cenu práce na základe dopytu a ponuky medzi tzv. tovarom ľudskej práce, ktorú ponúka jednotlivec kapitálu z titulu dopytu po nej. Teda nastáva konflikt medzi pracujúcimi jednotkami, ktoré v „boji o miesto“ a prežitie sú ochotné ísť v určitom štátnom útvare aj pod cenu hodnoty práce, vzhľadom na zisky, plynúce ekonomickej jednotke z tejto práce pri porovnaní s inými štátnymi celkami, odlišujúcimi sa kultúrou a geografickou polohou, t.j. západnou polohou. V našom priestore je mzda nižšia oproti západným štátom často až trojnásobne, lenže to nebráni ľuďom, aby za takúto nízku mzdu pracovali. Ich motivácia je totižto veľmi primitívna, potrebujú proste prežiť, alebo žiť na určitom štandarde, na ktorom sú závislí, vzhľadom na ich nároky, na ktoré sú zvyknutí a nedokážu pod ich úroveň klesnúť. Kapitál preto nepotrebuje riešiť problém nezamestnanosti, pretože mu vyhovuje tento stav. Politickí zástupcovia kapitálu, resp. oligarchie riešia problém najčastejšie z dvoch dôvodov, a to 1) (teoreticky) Pred voľbami, ako súčasť predvolebného boja a sľubov voličom 2) (prakticky) v krízových situáciách, a to pri soc. demokracii v rámci soc. podnikov, napr. pri ostatných pravicových stranách ako súčasť demagogickej kampani pri tzv. zahraničných investíciách. Pravica privatizuje, dáva miesto v našej ekonomike veľkým korporáciám, ktoré vyhľadávajú len výhody, daňové prázdniny, lacnú pracovnú silu v rámci „kočovania“ po svete. Pri každom malom znevýhodnení hneď trestajú zamestnancov či štát opustením krajiny, nie je to však pravidlo, ale väčšinou áno. Znevýhodnením sa myslia samozrejme vyššie platy či väčšie práva pre zamestnancov alebo kvôli politickej orientácii krajiny. To sú ale už prahové situácie.
Základným problémom však ostáva balans medzi robotizáciou a mechanizáciou pracovného postupu, resp. výkonu. Tento problém do veľkej miery je zodpovedný za zvyšujúcu sa nezamestnanosť, ale zároveň zámerne používaný ako výhovorka; ďalšou výhovorkou je „kríza“. Socializmus v našej vlasti vytvoril veľmi dobré podmienky aj na zvyšovanie populácie, avšak s tým sa socializmus vedel vyrovnať v rámci svojej štruktúry ekonomických vzťahov vo vtedajšej RVHP. No, pri prechode, veľmi brutálnom prechode ku kapitalizmu a automatizácii ostalo mnoho ľudí bez práce. Európska Únia je dvojfázová, to netreba tiež rozvíjať. Na západe, aj napriek nezamestnanosti sa štát, ktorý používa aj prvky socializmu, napr. bezplatná zdravotná starostlivosť v Británii Francúzsku a inde, alebo vysoké podpory pri materských dovolenkách a taktiež aj dávky v nezamestnanosti či sociálne dávky, alebo ďalšie prvky: zoštátňovanie bánk (Maďarsko, Británia). Stav je síce založený na zvyšujúcom sa dlhu; kompenzácie v podobe vraždenia a okrádania rôznych štátov po svete pod vlajkou NATO (Líbya, Irak, Afganistan a iné), ktoré nabehli na socialistický systém rovnoprávnosti alebo nezávislosti je nefunkčný, ale samozrejme, najmä nehumánny a hyenský. Dlh štátov, žijúcich si nad pomery ostatných štátov Únie sa vôbec neznižuje. Tu dokonca mnohým aj vyhovuje fluktuácia medzi zamestnaním a poberaním dávok. U nás je poberanie dávok, najmä mladými ľuďmi nevyhovujúce a ak by nemali rodiny, tak nevyžijú. A tak kapitalizmus sa potáca a ťaží z percent nezamestnaných v tom zmysle, že ľudí donúti medzi sebou bojovať o každé miesto a národ, väčšina, si neuvedomuje a ani nevšíma (v ďalšom medzičlánku funkčnej sugescii médií) skutočný obraz tohto systému. Aj keď sa to zdá otrepané, ale treba si uvedomiť, že sú to presne médiá, ktorých programová štruktúra, aj obsah, či forma je kľúčová pri ovládaní národov. Vymývanie mozgov je veľmi marketingovo premyslená propagácia kultu ideálneho človeka, ktorý vlastne ani neexistuje, pretože poukazuje na bežného človeka, ale vychádza z kruhov zbohatlíkov a mediálnej šľachty, ktorá je odrezaná od väčšiny ovládaného národa, ale dokáže veľmi účinne masírovať mienku ľudí a determinovať ich do podoby nepremýšľajúceho tvora, ktorý si za svoju neschopnosť môže sám. Pravda je však taká, že do svojho „klubu“ si väčšinou vyberá tých, ktorí sú „povoľní“ ich záujmom a podriadia sa diktátu ich túžob po zisku a moci. Tento systém si sám vyberá zamestnancov podľa svojich noriem bezcharakternosti, oddanosti a často aj neadekvátnosti v rámci odboru, ktorému sa ten či onen človek venuje. Vzdelanie je pre ekonomiku okrajová záležitosť.
Nadstavme sa ale hypoteticky do socializmu, moderného socializmu 21. storočia v našich zemepisných šírkach. Je viac než jasné, že ak by tu bola jednotná vláda ľudu, nech už má hocaký názov, je 100 % zamestnanosť nemožná v horizonte 2, možno aj 5 rokov. V prvom rade tu je problém geografický, nemožno rozvíjať zamestnanosť pomocou rozvoja ekonomiky, jej akcelerácie, pretože to si vyžaduje kooperáciu s inými ekonomikami. Rozvoj ekonomiky na základe štátneho vlastníctva by bol závislý na ostatných ekonomikách okolo nás, preto je potrebné, aby evolúcia prebiehala a prebehla súčasne globálne, inak sa dielo nemôže podariť. Osamotené socialistické krajiny prakticky nemajú veľa možností v našom priestore napredovať. Dobre vieme, že svetová kríza prebieha len z dôvodu mafianizácie ekonomických špičiek prepojených s médiami a politikmi. Reťazec mechanizmu súčasného systému je veľmi prostý: Oligarchia vládne politikom a politici ľuďom, a to všetko zastrešuje „divadlo“, zvané komerčné médiá, zapredané kapitálu a tvoriace dôležitý prvok diskomunikácie a demagogizácie na všetkých stupňoch, či už spravodajskom, filmovom, dokumentárnom a iné, založený na umení rétoriky, ale peknou úhľadnou a presvedčivou rečou to začína, ale aj končí. Je taktiež si potrebné uvedomiť, že médiá značne znižujú hodnotu človeka, ale aj systém ako celok, čo je pre oligarchiu najpotrebnejšie. Dokáže s touto cenou potom veľmi ľahko „obchodovať“. Vráťme sa v rámci riešenie zamestnanosti k problému najväčšiemu, ako zamestnať ľudí, všetkých, v socializme. Treba zahrnúť do riešenia najmä technologický pokrok: robotizáciu a automatizáciu. Je možné aj v socializme zamestnať teraz ozaj všetkých? Dá sa to. Stačí proste len skrátiť pracovný čas z 8 hodín na 6, či len 5 hodín odpracovaných za jeden pracovný deň. Je to na prvý pohľad veľmi jednoduché riešenie, ale aj toto riešenie má svoje nedostatky. Málokomu zíde na um, že pri úplnej zamestnanosti pri takomto modele by stúpol objem financií na výplatných páskach, pretože rátajme s tým, že priemerné mzdy by sa ani skrátením pracovného času nezmenili. Tak, máme tu teda o 14 % viac ľudí, ktorí by dostávali priemernú mzdu, čo by následne zvýšilo dopyt po tovare o nemalé množstvo. Dopyt by následne zvýšil tlak na vyšší objem dodávok tovaru, čo spôsobí opäť vyššie nároky na výrobu, a tento jav bude mať za následok zvýšenie pracovné času, ale tento problém predsa môže riešiť ďalšia robotizácia a automatizácia. Bude to kolísavá situácia a prechodná. No, niektoré práce sa robotizovať proste nedajú. Z toho nám vychádza, že skrátenie času predsa len po prechodných problémoch bude tým revolučným riešením nezamestnanosti. Je potrebné zaradiť každého zdravého človeka do pracovného procesu, znížiť jeho výkonnosť, ale zvýšiť efektivitu riešenia voľného času a taktiež výsledkov práce. Stretávame sa v dnešnej dobe aj s tzv „Venuse projekt“, čo je hnutie, presadzujúce obdúranie peňažného systému výmeny tovarov a služieb. Pravdou je, že i marxizmus hovoril o tejto možnosti, no k nej zatiaľ v žiadnom systéme socializmu neprišlo. Je to určite veľkou výzvou, nadstaviť parametre života ľudí na bezpeňažnú výmenu tovarov, no k tomu je potrebné zmeniť do veľkej miery aj hodnoty človeka. Tento projekt má za cieľ i úplnú robotizáciu, no to je dosť krátkozraké a nemožné. Práca je najvyššia hodnota a tej sa človek nemôže zo dňa na deň vzdať, ak vôbec niekedy, pretože ako je známe „šľachtí“. Ekonomická (potravinová) nezávislosť krajiny je do veľkej miery závislá na primárnom sektore, v súčasnosti blokovaný západom, a zámerne. Bude potrebné tento sektor, ktorý v minulosti dával prácu najvyššiemu počtu obyvateľstva „oslobodiť“ od neférovej ekonomickej hry EÚ, pomocou nespravodlivo rozdelených dotácii.
Motivácia pracovať v kapitalizme je vysoká, no možnosť veľmi nízka. Spokojne a čestne dnes pracovať nemôže skoro nik, z čoho plynie len stres, negativita, nešťastné osudy slušných ľudí. V socializme, najmä v jeho počiatkoch boli ľudia plní entuziazmu budovať( čo je fakt, i keď to mnohí zapredanci kapitálu, ktorí sú zase motivovaní klamať tiež plácou, väčšinou, zosmiešňujú) a motivovaní ani nie tak pracovať, ako podávať vyššie výkony rôznymi odmenami, či už finančnými prémiami, medailami, diplomami, stávali sa z mnohých šikovných ľudí úderníci, a boli vážení v spoločnosti. Nepatrí to síce do spôsobov riešenia zamestnanosti, ale určite to súvisí s pracovným entuziazmom a záujmom o ňu. Peniaze asi predsa len ostanú i naďalej jediným najvyšším inšpiračným bodom pracovať, a preto je dnes nemysliteľné pracovať bez tejto formy odmeny. Socializmus ale bude musieť zápasiť s tým, aby zjednotil platy a priblížil ich k rovnému dielu pre každého za svoju prácu tak, aby to spoločnosť ako celok prijala a ponúknuť ľuďom ozajstné istoty, a to, prácu, byty, možnosť samostatnosti hneď po dospení, nárok na bezplatné školstvo, zdravotníctvo a dostupnosť kvalitných tovarov.