Zranenie

Svokor nášho starého rodinného priateľa bol prirodzený rozprávač. Rád rozprával svojim priateľom príbehy, zapájal ich do rozhovoru rýchlymi vtipmi a nenáročnou konverzáciou.

Jeho obľúbené príbehy boli o jeho pôsobení v armáde počas druhej svetovej vojny. Ako mnoho mladých mužov jeho generácie, aj on sa po útoku na Pearl Harbor prihlásil do armády a odišiel do Európy. Rád hovoril o dobrodružstve, kamarátstve a odvahe.

Na rodinných stretnutiach však Jimove vojnové príbehy boli zriedkavé. Jeho manželka neznášala počúvať čokoľvek o vojne. Pripomínalo jej to bolestivé spomienky na časy, keď sa obávala, že sa domov nedostane živý. Jim rešpektoval želanie svojej manželky. Nikdy nespomenul vojnu, keď bola jeho žena nablízku.

Na Jimove osemdesiate piate narodenieny pre neho naplánovali veľkú oslavu, presne ako si prial. Prenajali banketovú sálu a najali cateringovú spoločnosť. Ku koncu večera sa hostia zhromaždili okolo Jima, aby si pripili. A aby im porozprával príbeh.

Jimova jednotka – 92. signálny prápor – bola súčasťou Prvej armády generála Omara Bradleyho. Boli to oni, ktorí 6. júna 1944 v deň D zaútočili na pláže Normandie vo Francúzsku. Úspech tejto misie bol zázrakom. A hoci Jim nebol súčasťou tejto prvej vlny, v Normandii zažil „vlastný zázrak“.

Jim bol pridelený k rote veliteľstva práporu, ktorá mala za úlohu zriadiť diaľkovú komunikáciu. Pristáli na pláži, kde predtým zomrelo toľko vojakov, a potom sa vydali do vnútrozemia.

Práve sa pripravovali na postavenie rádiovej veže, keď sa dostali pod nepriateľskú paľbu.

„Na zem!“ zakričal veliteľ. „Dorazili sme na oslavu!“

Muži padli na zem. Neďaleko bola priekopa. Niektorí vojaci k nej bežali, iní sa plazili. Čokoľvek, len aby sa ukryli pred útokom. Guľky svišťali okolo a rozstrekovali blato. Jimova jednotka nebola príliš ďaleko za bojiskom, ale neočakávali, že sa tak skoro stretnú s nepriateľskými jednotkami. Ozývali sa výkriky bolesti.

Hovorí sa, že nikdy nevidíš výstrel, ktorý ťa zrazí k zemi. Ale Jim ho videl. Guľku, ktorá sa k nemu rútila. Zatvoril oči, zohol krk a chcel zaboriť tvár do hliny. Nie dosť rýchlo. V zátylku mu explodovala silná, pálivá bolesť.

„Toto je ono,“ pomyslel si. „ Zasiahli ma.“

Zvuky bitky stíchli. Čas sa zastavil. Pred očami sa mu mihol obraz jeho manželky a malej dcérky. Boli doma a čakali naňho.

V tej medznej chvíli sa Jim, hoci sa cítil byť ateistom, začal modliť. Nemôžem tu predsa zomrieť, hovoril Bohu. Musím ich znova vidieť.

Jim sa modlil ďalej, až kým streľba úplne neustala. V zátylku mu stále pulzovala bolesť. Bál sa zložiť si prilbu, pretože si myslel, že je to jediná vec, ktorá mu stále drží lebku pohromade. Potreboval však vedieť, aká vážna je rana. Posadil sa a zložil si prilbu.

Nebola tam žiadna krv. Opatrne si priložil ruku na časť hlavy, kde ho bolela najsilnejšie. Cítil, ako mu niečo vyčnieva z kože. Potom sa tá vec začala hýbať.

V slepej panike to vytrhol. Zmätene žmurkol. Pretože tam, medzi prstami, mal chrobáka. Nie – nie chrobáka – obrovskú žltú osu. Bola už mŕtva.

Jim nehľadal ošetrenie. Mnoho ďalších bolo ťažko zranených a poľná nemocnica bola preplnená. Až o dva dni neskôr ho videl lekár. Medzitým mu tvár a krk tak opuchli, že ledva dokázal prehĺtať. Žihadlo bolo hlboko zaryté a zahnisané do kože a bolo potrebné ho vyrezať.

„Stále mám tú jazvu,“ povedal Jim stíchnutej skupine priateľov. „Doteraz si to neviem vysvetliť. Viem, že ľudia povedia, že to nebola guľka len osie bodnutie, že ma nestrelili, ale nesúhlasím. A viem, že to bolo niečo, čo mi dodalo silu.“

Jim už síce zomrel, ale tento príbeh mi utkvel v pamäti. Nikdy nedokázal, že to, čo zažil, sa skutočne stalo, ale na tom v skutočnosti nezáležalo, pretože to bolo pre neho skutočné a malo to pre neho význam.

A čo sa mňa týka, jeho príbeh mi ukázal, ako ľahko sa veci mohli skončiť inak. Že život nie je iba séria izolovaných momentov, ale kontinuálny tok, kde každá udalosť stavia na tej predchádzajúcej. To, že všetko dopadlo tak, ako dopadlo – a jeden malý chlapec, ktorý bol v utečeneckom tábore počas druhej svetovej vojny, prežil, vyrástol, presťahoval sa do Spojených štátov a oženil sa s dcérou spojeneckého vojaka. To je samo o sebe zázrak.