Záhada zubov na cintoríne

Život- jeden ľudský príbeh, cesta človeka od počiatku narodenia až po koniec, nazvite to akokoľvek, nemenné sa nezmení. Deň za dňom ukladá 24 hodín na výdychy a nádychy.

Suseda mojej priateľky je kostolníčka v malej dedinke. Všetci ju volajú teta Mária.

Jedného dňa prišla pred omšou za kňazom a hovorí mu: „Už býva skoro tma. Vracala som sa z cintorína a pri ktoromsi hrobe pozerali na mňa zo zeme zuby. Zohla som sa po ne. To viete, že mi v tej chvíli napadlo všeličo.“

„Vydesilo vás, že by mohli patriť nejakému nebožtíkovi?“ Zasmial sa kňaz.

Súhlasne kývla hlavou. „Ešteže som ich zobrala. Po ceste som stretla susedku a ukázala jej zuby zabalené vo vreckovke.“

„Jéje, tie patria mužovi!“ zhíkla od radosti.

„V hube ho tlačia, tak ich nosí vo vrecku. Vyťahoval zápalky, a to vieš, že mu vypadli. Ten bude rád!“

Záhada zubov bola vyriešená. Našli svojho majiteľa.

Teta Mária doliala víno a spolu s vodou ich postavila na oltár. V ten večer kňaz myslel pri omši nielen na obyvateľov cintorína, ale tiež na všetkých jeho návštevníkov. So zubami v ústach alebo vo vrecku. Hlavne, nech netlačia. Alebo naopak? Nech cítime, že žijeme?

Keď bola teta Mária malá, otec jej rozprával rozprávku o biednom drevorubačovi. Nemal strechu nad hlavou, ani čo jesť, zato na krku kopec hladných detí. Zo zúfalstva začal privolávať smrť.

A zrazu, smrť stojí pred ním a pýta sa: „ Čo by si rád?“

Vtedy si uvedomil, ako mu bolo bez nej dobre a rýchlo povedal: „Ale nič, len či by si mi nepomohla s drevom?“

„Bojíte sa smrti?“ spýtal sa jej kňaz.

„Každý sa podľa mňa bojí smrti, aj keď si to neprizná. Nevieme prijať, že sme smrteľní. Väčšina ľudí by radšej žila naveky tu na svete, kde to predsa len poznáme, ako ten drevorubač. Je to strach z neznámeho. Keďže tam nikto nebol, nikto sa odtiaľ nevrátil, nevieme, ako to po smrti vyzerá.“

Raz bude totiž všetko inak.

„Na konci zostaneme stáť. Z cesty bude cieľ. A z tušeného jasné. Budeme vidieť, budeme tušiť, budeme odpúšťať, budeme milovať...ako Boh,“ povedal kňaz.

Teta Mária sa zamyslela: „A keď sa na seba budeme pozerať očami pravdy, opýtame sa seba samých, prečo sme kvôli tomu všetkému museli umrieť? Prečo to všetko nešlo aj oveľa skôr?“