Všetko a nič

Ak chceme vedieť kto sme, mali by sme najskôr poznať kým nie sme. Musíme byť dosť silní, aby sme boli slabí. Lebo naša prítomnosť je práve tam, kde sa teraz nachádzame. Odvíja sa od nej náš život.

Často se zdá, že sa sústreďujeme viac na svoju minulosť. Na to, čo sa už stalo, alebo na budúcnosť, ktorá ešte neprišla. Naša prítomnosť je ale práve tam, kde sa práve nachádzame. Čokoľvek robíme, už sme urobili. Čokoľvek sa nám prihodilo, sa už stalo. V našej mysli je práve to, o čom premýšľame. Prítomný okamih je tým jediným, s čím skutočne pracujeme.

Obvykle napríklad nadobúdame dojem, že to, o čom premýšľame, je pravdou o tom, čo je skutočne tam vonku vo svete. Ale väčšinou to tak nie je. Následky sa hromadia a zaťažujú náš život. Možno, že nikdy úplne nebudeme tam, kde v skutočnosti sme, nikdy sa úplne nedotkneme svojich možností v plnom rozsahu.

Uvedomovanie si prítomnosti, iným slovom všímavosť- vipassaná, je starobylé budhistické cvičenie, spojené s preskúmavaním toho, kto sme, ako sa dívame na svet a svoje miesto v ňom a ako s rozvíjaním schopností môžeme oceniť plnosť každého okamihu, v ktorom žijeme. Vidieť jasne veci také, aké v skutočnosti sú.

Znížené uvedomenie prítomného okamihu nám vďaka podvedomému a automatickému konaniu a správaniu tiež prináša rôzne problémy, často v dôsledku hlboko uložených pocitov strachu a neistoty. Pokiaľ týmto problémom nevenujeme pozornosť, časom stratíme dôveru vo vlastnú schopnosť presmerovať svoju energiu tak, aby viedla k väčšej spokojnosti a šťastiu, a teda aj k upevneniu zdravia.

Všímavosť, vďaka systematickému procesu sebapozorovania, sebadotazovania a vedomého konania, nám umožňuje vymaniť sa z pocitov uviaznutia a opäť sa spojiť so svojou intuíciou, múdrosťou aj vitalitou. Môže to byť cesta k zmene smeru a kvality nášho vlastného života vrátane našich vzťahov v rámci rodiny, v zamestnaní, k okoliu a predovšetkým k nášmu vzťahu so sebou samými ako ľuďmi. Kľúčom k tejto ceste, ktorej korene nájdeme v budhizme, taoizme, joge a nielen v dielach autorov, ako boli Emerson, Thoreau a Whitman, ale aj v múdrosti amerických indiánov, je schopnosť oceniť prítomný okamih a vytvoriť si k nemu blízky vzťah. To sa dá docieliť tým, že mu budeme venovať neustálu pozornosť a budeme schopní ho rozlišovať.

Keď to, čo sa odohráva teraz, ovplyvní to, čo sa bude diať potom, nemá teda zmysel sa z času na čas rozhliadnuť? Byť v kontakte s tým, čo sa deje teraz, prijať svoje vnútorné i vonkajšie správanie a jasne si uvedomiť cestu, na ktorej skutočne sme a smer, ktorým sa uberáme?

Moja kamarátka ma už dávnejšie zavolala na lekciu meditácie všímavosti- Vipassaná.

„Sú tri druhy stavu bytia. Človek môže byť šťastný, nešťastný alebo neutrálny,“ povedal nám vtedy thajský meditačný majster vipassany.

„Toltéci hodnotili bytie podľa toho, nakoľko je človek šťastný,“ napadlo mi, no nevyslovila som to. Meditačný majster však akoby čítal moje myšlienky.

„Šťastie si pýta ďalšie dávky. Keď je človek radostný, veselý, spokojný, žiada si to väčšie a väčšie dávky. Úspech a bohatnutie prebúdza následné chcenie, štartuje a vyživuje ego. Nešťastie zasa prebúdza v človeku posudzovanie, obviňovanie, smútok, pochybnosti, zlosť, hnev. A keď v sebe človek neoznačí neutralitu, narastie jeho duchovná pýcha, ako som ja už duchovne na výške, som viac ako iní.“

Označovaním myslel uvedomenie si stavu a pomenovanie ho. Potom zdvihol dlane do jednej roviny a mierne kmitajúcimi dlaňami znázorňoval šťastie, nešťastie a neutralitu. Následne jednu ruku zdvihol ešte vyššie a povedal:

„Osvietený človek je nad tým všetkým. Všetko iba pozoruje.“

Zamyslela som sa a spýtala som sa ho:

„Tak mi opíšte bytie osvieteného človeka. Cieľom je nebyť šťastným ani nešťastným? Takáto bytosť už nemá nijaké emócie či pocity?“

Pozrel na mňa a vyslovil jedno slovíčko:

„Nič.“

Potom chytil šuplík, ktorý bol blízko neho.

„Čo vidíš?“

„Šuplík“, odpovedala som.

„Je prázdny“, povedal, keď ho otvoril. Potom ho zasunul. „Je prázdny. Nothing.“

Chvíľu mlčal a potom dodal:

„Ale je.“