Voda. Dobrý sluha, ale zlý pán, ktorý sa zo starostlivej matky stáva ničivým milencom

Voda je jedným z najvzácnejších prírodných zdrojov na našej planéte. Pijeme ju, používame ju pri varení, umývame sa v nej. voda tvorí 70% ľudského tela. Bez vody by sme relatívne čoskoro umreli smädom.

Vo veľkom a nekontrolovateľnom množstve však môže tá istá vec, s ktorou si každé ráno oplachujeme zubnú kefku, veľmi rýchlo zmiesť automobily, budovy a zraniť či dokonca zabiť ľudí. Voda rozvíja svoju ničivú silu prostredníctvom výdatných dažďov, búrok či vysokých úrovní vody a povodní. Povodne patrí medzi najviac zničujúce prírodné katastrofy vôbec.

Obyvatelia Žitného ostrova vždy spolunažívali s riekou, ktorá ich živila. Ich existencia závisela od rozmarov rieky, preto si ju ctili a vážili si jej poklady. Snažili sa jej zaliečať, spoznať jej vrtochy... Rieka však niekedy ukázala aj svoju silu a brala statky vytvorené ľudskými rukami. Na Žitnom ostrove sa Dunaj stával zo starostlivej matky ničivým milencom.

Ľudia v minulosti poznali rytmus rieky. Rytmus, počas ktorého sa cyklicky strieda nárast a pokles hladiny. Prirodzenou súčasťou tohto cyklu je nárast hladiny, kedy voda neopustí brehy a nepreleje sa cez pobrežné hrádze. V niektorých obdobiach roka však bola rieka nenásytná, už jej nestačilo koryto a zaliala nižšie položený breh a inundačné pásmo. Vodná prikrývka bola požehnaním pre flóru lužných lesov, ktorá milovala vlahu, veď rieka napájaná z Álp znamenala život. Počas veľkej vody však rozdivočená rieka zaplavila aj obrobené polia, dokonca zavítala aj do dvorov a domov.

V súlade s okolitou prírodou sa menila aj nátura Dunaja. Počas ľadochodu koncom zimy ohrozovala územia pozdĺž rieky zimná povodeň. Ľadové kryhy cestujúce na hladine mohli na niektorých užších miestach rieku upchať. Hladina vody začala stúpať a voda sa vyliala z koryta. Jedna z pamätných zimných povodní na Dunaji bola v roku 1838. Katastrofou sa môže skončiť aj jarné topenie snehu v Alpách. Neskoré topenie snehu a výdatné zrážky na jar či začiatkom leta totiž takisto môžu viesť k ničivej povodni.

Na jar 1965 nezvyčajne veľa pršalo. Od konca marca na dolnom Žitnom ostrove takmer každý deň lialo ako z krhly. V apríli a máji spadlo viac zrážok, než inokedy za pol roka. V Alpách sa navyše rýchlo topil sneh, čo viedlo k poltuctu za sebou nasledujúcich povodňových vĺn. Obyvatelia Podunajska si zvykli na nebezpečenstvá, ktoré predstavuje rieka. V uplynulom storočí sa neraz stalo, že po výdatných dažďoch či prietrži mračien náhle stúpla hladina rieky. No ako rýchlo povodeň prišla, tak rýchlo aj odišla. Sila veľkej vody v roku 1965 sa však neskrývala v jej rýchlosti, ale výdrži.

Voda prišla z viacerých smerov. Dunaj nedokázal absorbovať vodu z Váhu, Žitavy a Nitry a začal ich spätne vzdúvať. Mimoriadne vysoká hladina riek a spodné vody podmyli hrádze, 15. júna sa hrádza pretrhla pri Patinciach a 17. júna zasa pri Číčove. Rozdivočený Dunaj nebral ohľad na ľudí, zvieratá, nezmiloval sa ani nad kostolmi či cintorínmi. Krajinu zalial mútnou vodou, ktorou od seba oddelil dediny a rodiny. Evakuované obyvateľstvo bolo prevezené do viacerých kútov krajiny. Niektorí boli presídlení do okolitých obcí, no niektorí sa ocitli až v Bratislave či Modre. Počas výstavby nových domov zasa mnoho detí chodilo do českých škôl či bolo v tábore v Tatrách. V tlači sa rad-radom objavovali odkazy, ktorými zúfalí ľudia hľadali svojich príbuzných či ľuďom doma dávali na vedomie: Máme sa dobre, neubližujú nám. Spomienka na povojnové vysídľovanie bola totiž ešte veľmi živá…

Povodeň však viedla aj k jedinečnému zomknutiu. Podľa svedectva dobovej tlače chcela pomôcť celá krajina, pri záchranných prácach pomáhalo mnoho dobrovoľníkov z celého Československa. Bolo treba zachrániť všetko, čo sa ešte zachrániť dalo. Previezť zvieratá a hnuteľnosti. Ľudia sa ťažko lúčili so svojimi domovmi: najprv sa evakuovali ženy, deti a chorí. Mnohí však vydržali až do konca a útočisko pred stúpajúcou vodou našli na povalách svojich domov. Neskôr ich evakuovali vojaci.

Povodeň v roku 1965 by sme mohli charakterizovať aj číselnými údajmi. V kritických dňoch dosiahol prietok Dunaja 11-tisíc kubických metrov za sekundu a cez roztrhnutú hrádzu sa na dvoch miestach rozlialo do obcí 1,2 miliardy kubických metrov vody,čo je viac ako trojnásobok retenčného obsahu Oravskej priehrady. Voda zaliala 64-tisíc hektárov poľnohospodárskej plochy, zničila sa úroda a väčšina ovocných stromov. Povodeň zasiahla 46 dedín, ktoré muselo opustiť 60-tisíc ľudí. Zničených bolo 4-tisíc domov, ďalších 6-tisíc bolo zasa poškodených. Poisťovňa vyplatila poškodeným v okrese Komárno celkovo 80 miliónov korún odškodného. Do záchranných prác sa zapojilo 11-tisíc vojakov a 48-tisíc dobrovoľníkov. Boj s vodným živlom trval skoro mesiac.

Vieme, koľko domov bolo zničených, koľko zvierat zahynulo a aké veľké boli materiálne škody. Čísla však samé osebe nedokážu vykresliť závažnosť situácie. Tým, ktorým sa zrútili domy, nezostalo nič. Nič! Ani jeden paplón. Ani jedna prikrývka. Nijaký nábytok. Nijaký odev. Obyvatelia zatopených dedín museli svoj život začať nanovo od nuly.