Viem, že nič neviem...

Scio me nihil scire. Dnes všetci všetko vedia. Racionálna diskusia ide do ústupu, kritické myslenie je zabudnuté remeslo.

Túto vetu vnímam ako "návod" na pokoru. Hlavne samého pred sebou. Veštkyňa z mesta Delfy o Sokratovi tvrdila, že je múdry.  V prvom rade to bol človek, ktorý žil ako vedel a zároveň nič nevedel.
Dovolil si kritizovať demokraciu, morálku a tých, ktorí boli pri moci. Hádajte, čo sa mu stalo. Tak, ako všetkým, čo si dovolia kričať “Kráľ je nahý!”, nedostal pochvalu. Aj keď ten malý chlapec kričal len to, čo reálne videl.

Neviem, čo sa stalo chlapčekovi z Andersena, ale zdroje uvádzajú, že Sokrates bol za svoje názory odsúdený na smrť a on sa rozhodol odísť inou smrťou. Asi im chcel ukázať, čo ich ortieľ pre neho znamená. Vypil jed. Bolehlav. Otázka: Ozaj je tu niekto z lekárov, kto vie aká je to smrť? Je horšia ako bodnutie dýkou?

Koľko "Sokratov" sme ako súčasne najrozvinutejšia civilizácia poslali na smrť, lebo si dovolili povedať niečo iné, ako bolo nastavené špičkami, či už svetskými, alebo cirkevnými, so zadefinovanou morálkou, asi už nikto nespočíta. Hlavne inkvizícia si zgustla. Stavali koly, zakladali ohníky a ak im to ani nestálo za námahu, tak topili.

Ľudia nášho, súčasného druhu mali vždy slávnosti popráv radi. Ešte predtým si mohli uľaviť, zbiť, opľuť na pranieri. Potom si to pozrieť a ani nemuseli za lístok do prvej rady platiť. Veď čo si zaslúži ten, čo kritizuje ich cirkev, ich panovníka. Princíp na základe ktorého odsúdili Sokrata, funguje aj dnes,. Stále sme ten človek rozumný?

Funguje to v dvoch rovinách. Prvá rovina je vo verejnom dianí, či už v politike alebo v kultúre a v iných segmentoch v spoločnosti, funguje princíp dokonale, dokonca má aj exponenciál.

Ak sa verejne známa osoba snaží povedať svoju pravdu, kritizujú veľakrát aj tí, ktorí si myslia vo vnútri to isté. Veď prečo by vybočili z mainstreamu? Mainstream je pohodlný, vždy vám umožní splynúť s davom. Tam sú bezpečné vody.

Výroky, ktoré sa spoločnosti nehodia, lebo trend je iný, sú okamžite brané na pranier a to bez verejnej diskusie démosu. Démos, doslovne ľud. Zároveň, však toto grécke slovo vyjadruje aj akýsi problém. V našom jazyku stačí vymeniť S za N a máme to tam. Dá sa povedať potomkovia Adama a Evy s pečaťou hada. Hada ktorý uštipne, odsúdi a rád príde na verejnú popravu.

Už ste sa niekedy zamysleli, ako tento princíp vieme nájsť dennodenne napríklad v tlači? Už ste niekedy počúvali rozhovory z ulice? Možno aj nechcene.

Kto hľadá, nájde. Druhá rovina je osobná. Aj pre mňa je zložité a náročné zvládať, že som človek. Dá sa povedať, že stále sa len učím, nemať svoju definitívnu pravdu. A tiež, že človek nie je nikdy taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac. Všetko bude vždy nejako skreslené. Pravda je subjektívna, domnievam sa, že neexistuje niečo, čo by bolo ultimátnou pravdou. Niekto tomu však môže veriť, môže to byť jeho viera. Ja skôr pracujem s udržateľnosťou, pochopením a podobne. Lebo keď už je niečo pravda, ťažko sa spochybní. Mať také myšlienky a chápať veci tak, aby sa mi nepriečili, aby mi nebránili v živote = aby ma držali, aby som sa vedela sama so sebou stotožniť a s tým, čo sa deje okolo mňa.

Tak ako to vlastne je? Viem, že nič neviem je predsa hlúposť na prvú. Keď viem, tak viem. Čo trepeš, že neviem. Keď neviem, tak predsa viem, že neviem. Ako môžem vedieť a zároveň nevedieť?

Človek vie veľmi rýchlo a jednoducho zaujať definitívne stanovisko. Stačí, že mu ho prezradia médiá, priateľ na káve, prípadne nasaje múdro z cudzieho rozhovoru vo vlaku.

Ľudské ego je nenásytný stravník. A ako parazit žijúci v nás, nás má niečomu učiť namiesto toho, aby nám z nášho života vyjedal. 

Mám ráda konštruktívne debaty. Také, pri ktorých môžu sedieť dvaja ľudia s úplne odlišným názorom, ktorí si neskáču do reči, majú vzájomnú úctu a nepoužívajú nútivé slová typu slovesa "musieť".

"To musíš vidieť tak!", pôsobí aj psychologicky nie dobre, človek sa cíti nútený a bráni sa. Čo keby sme to vymenili za vetu: "To by si podľa mňa mohol skúsiť vidieť aj takto..."
Imperatív je zbytočne agresívny.

Existuje definitívna pravda? Myslím si, že by sme sa mohli aspoň zamyslieť. Aby sme možno pochopili, že zrejme nevieme nič, že sa môžeme len domnievať, že vieme. A mohli by sme pripustiť, že všetko môže byť inak.