Veľkonočný príbeh. Jonáš a Black

Niekedy sami seba prekvapíme svojimi reakciami, schopnosťami, či dokonca zmenou správania, ktorú by sme od seba nečakali. Aj zlé časy majú svoju hodnotu.

Prednášky. Seminárne práce. Skúšky. Kredity. Niesol plné študijné zaťaženie prvého univerzitného ročníka. Mal pocit, akoby na svojich pleciach držal priveľké bremeno. Skutočnosť, že bol piatok ho vôbec netešila. Čakal ho totiž študijný víkend. Premýšľal, kedy si nájde čas aj na zábavu. Šoféroval domov obvyklou trasou a dúfal, že známe miesta po ceste zmiernia jeho stres. Ale ani veľká, stará smútočná vŕba, ktorú sledoval rásť z tenkého stromčeka, ani jeho bývalá stredná škola s ním neurobili vôbec nič.

Zabočil do ich ulice. Akoby sa vracal do dôverne známeho sna. Lemoval ju trávnik, na ktorom odpočívali nadrozmerné plastové vajcia. Mali svietiť, no ich vnútro bolo tmavé a mŕtve. Nad nimi sa k nebu dvíhal starý drevený kríž, ktorého povrch už dávno ohlodal dážď a vietor. Ubral plyn. V prachu cesty zbadal deti, pre ktoré bol futbal v tej chvíli tým najdôležitejším.

Na ľavej strane ulice sa týčil ošarpaný dvojposchodový dom. Farba bola ošúchaná a olupovala sa. Schody na verandu boli prepadnuté. Predstavoval si, že vo vnútri sú určite veľké prázdne izby. Krehký starý muž, ktorý tam býval, sedel vonku ako zvyčajne. Jeho labrador lenivo ležal vo vysokej tráve pri jeho nohách.

Zase mal vytiahnutú bibliu. Raz ho počul čítať z nej psovi. Párkrát mal nutkanie zastaviť sa a pozdraviť ho. Len sa s ním na pár minút porozprávať. Zistiť, či je v poriadku.

„Čítať Bibliu psovi,“ nechápavo zamrmlal. „Aký osamelý musí byť tento človek.“

Pozrel sa do spätného zrkadla. Náhle sa rozhodol. Otočil volantom a zaparkoval pred starým domom.

„Ahoj,“ zavolal na starca a zrazu sa cítil trápne. „Pekný deň, však?“

„Poď dnu a na chvíľu si sadni,“ povedal starý muž a posunul sa na schodoch, aby mu urobil miesto. „Ja som Jonáš,“ povedal, „a toto je môj Black.“

„Teší ma. Ja som Michal, ale všetci mi hovoria Misty.“

Podali si ruky a Misty si sadol. Zblízka sa mu už nezdal byť až tak krehký. Jeho oči boli jasné a pokojné.

„Často som vás tu videl čítať,“ povedal a natiahol ruku, aby pohladil psa.

Jonáš sa usmial. „Väčšinou čítam Bibliu. Mám na čítanie veľa času. Bibliu zvyčajne čítame ako divadelnú hru, akoby všetky postavy poznali scenár. Ale nepoznali ho.“

„Bývate sám?“ spýtal sa.

„Nepovedal by som to presne takto. Moja žena a väčšina mojich priateľov už odišli z tohto sveta, ale nikdy nie som sám. Lebo mám svoju vieru. Život je krehká záležitosť. Príliš krehká.“

Black, akoby chcel upozorniť na seba, zakňučal a nosom šťuchol svojho pána do topánky.

„Veru tak, chlapče,“ zasmial sa, „a mám aj jeho.“

Naklonil sa, aby pohladil psa po chrbte, bolo vidieť ako veľmi ho miluje.„Black rád počúva, keď čítam nahlas. Máš čas na príbeh, Misty?“

„Možno len na jeden,“ povedal a začal byť znova nervózny zo všetkých študijných povinností, čo musel cez víkend zvládnuť.

Starý muž nalistoval príbeh v Matúšovom evanjeliu. Misty dúfal, že to nebude trvať príliš dlho. Black si oprel bradu o prekrížené laby, akoby ho tešilo, že môže celý deň sedieť a počúvať. Misty ho poškrabal po chrbte a pokúsil sa nenápadne pozrieť na hodinky.

„Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša,“ čítal Jonáš a spomalil, keď zopakoval anjelovo ohlásenie, „niet ho tu, lebo vstal, ako povedal...“

Voľné dni cez Veľkonočné sviatky boli pre Mistyho vždy radostným obdobím, ale tento rok ustúpili kvôli škole do úzadia. Zostal však, kým Jonáš nedočítal. Bolo mu dokonca ľúto, keď skončil. Spôsob jeho čítania bol upokojujúci, jeho hlas pripomínal hlas dobrého kazateľa.

„Radšej už pôjdem,“ povedal. „Mama už bude mať hotovú večeru a mám kopec učenia.“

Jonáš ho pozval kedykoľvek na návštevu. „Starý Black a ja tu budeme. Na to sa môžeš spoľahnúť.“

Povedal, že sa ešte zastaví. Ale pomerne rýchlo sa vrátil ku svojej každodennej rutine. V piatok sa opäť previezol po ulici. Jonáš sedel na verande s hlavou v dlaniach.

Niečo nebolo v poriadku. Natiahol krk, aby sa pozrel do vysokej trávy. Black! Bol preč! Nedokázal zastaviť a spýtať sa, čo sa stalo. Doma ho potom trápil pocit viny.

Keď odmietol maminu sekanú so zemiakovou kašou, myslela si, že má chrípku. Ale nebol chorý. Mal na seba iba zlosť. Bolo načase vytiahnuť nos z kníh a urobiť niečo, o čom si nahováral, že sa ho netýka.

V sobotu ráno šoféroval známou cestou. Mama povedala, že môže pozvať Jonáša na obed. Odbočil a zaparkoval pred starým domom. Keď kráčal na verandu premýšľal, prečo Jonáš nie je vonku, keď je taký pekný deň.

Silno zaklopal na dvere a z vnútra začul šušťavé kroky. Jonáš otvoril dvere a usmial sa. „Poď dnu, Misty,“ povedal. „Aké prekvapenie.“

Keď zavrel za sebou dvere, v dome sa rozhostilo ticho. Black nikde nebol, okrem jeho fotiek roztrúsených po celej izbe. Boli tam aj iné fotky-Jonáša a jeho manželky ako mávajú z lode, delia sa o slnečník, sedia za malým stolíkom v reštaurácii. Jonáš zbadal, ako zíza na fotku psa plávajúceho s veľkou palicou v ústach.

„V ten deň sa pri rieke hral na aport celé dve hodiny,“ spomínal. „Boli tam trochu podprúdové vlny, ale Black bol poriadne silný plavec.“

„Bol?“ uprel znepokojivý pohľad na Jonáša.

„Black zmizol,“ povedal trasúcim sa hlasom. „V poslednej dobe takmer nemôžem sedieť na verande. O to viac mi chýba.“

„Je mi to veľmi ľúto. Naozaj. Vaša žena, vaši priatelia a teraz Black...“

„Nezabudni, Misty, že mám vieru. To je v mojom živote konštanta. Strach zaberá miesto tam, kde chýba láska. Aj keď sú ťažké chvíle, tie pominú. Modlil som sa za Blacka, aby sa vrátil domov. Teraz je to na Pánovi. “

„Čo ak sa Black nikdy nevráti?“

„Je v Pánových rukách. Ja tiež. Aj ty, Misty.“

Žasol, že aj teraz bol Jonáš pripravený prijať čokoľvek, čo mal pre neho jeho Boh pripravené.

„Veríš v prísľub, že smrť nemá posledné slovo?“

Neodpovedal. Bolo priťažké uveriť v zázrak. Veriť v tento prísľub bolo, ako chcieť vidieť svetlo v úplnej tme. Aj učeníci mali chuť skôr utiecť, než dúfať.

„On neopúšťa tie ovečky, čo sa túlajú. Ani tie, ktoré sú stratené tak hlboko, že o tom ani nevedia. Je pri tých, čo trpia, aj pri tých, čo len mlčky hľadajú smer. Nech sa deje čokoľvek v našich životoch, šťastné alebo smutné, Misty, na toto sa môžeš stopercentne spoľahnúť.“

„Vlastne som sa zastavil pozvať vás, aby ste zajtrajší deň strávili s mojou rodinou.“

Jonáš ponuku prijal. Misty odišiel domov povedať mame, aby pripravila ďalšie miesto pri stole.

Keď v nedeľu prišiel pre neho, Jonáš mal na sebe sivý oblek a bolo z neho cítiť vodu po holení. Ponúkol mu ruku a odprevadil ho až k autu. Keď mu držal dvere všimol si, že po ulici prichádzal sprievod detí. Spoznal chlapcov hrávajúcich na ulici futbal. Vedľa jedného z nich sa začala formovať tmavá škvrna, ako sa k nim približovali.

„Black!“ zakričal Jonáš. A psík k nemu so štekotom pribehol.

Deti ho dobehli a zhromaždili sa okolo nich. Rozprávali jeden cez druhého, ako zbadali psa o niekoľko blokov ďalej. Mysleli si, že sa zatúlal, tak ho priviedli. Všetci ho hladkali a vítali doma.

„Čo keby si si trochu zdriemol, kým sa vrátim?“ prihovoril sa Jonáš svojmu psiemu kamarátovi.

Black niekoľkokrát zakrúžil po dvore. Potom si ľahol na svoje miesto vo vysokej tráve. Deti sľúbili, že na neho budú dohliadať, pokiaľ sa budú hrať vonku.

Užili si príjemne spoločný deň. Keď viezol Jonáša domov, zdalo sa mu, že veľkonočná výzdoba na trávniku ožila. Svetlo vo veľkonočných vajciach svietilo a nad nimi vystupoval zreteľný obrys kríža s Ježišom. Tí, čo stáli vtedy pred dvetisíc rokmi pod krížom, videli na ňom visieť smrť. Tí, čo však počkali tri dni, uvideli nádej.

Po prázdninách šoféroval späť do školy. Všimol si, že Jonáš sedí na svojom obvyklom mieste. Tentoraz však Black nebol jediným publikom, ktorému čítal. Na schodoch čupelo viacero detí zo susedstva. Zatrúbil a zamával im.

Na štúdium začal pozerať ako na menej náročné. Zdalo sa mu, že z neho opadla neviditeľná ťarcha. Prijal fakt, že život sa skladá aj z pádov a že bolesť neoklame útekom. Aj ťažké chvíle pominú. A niekedy musí ustáť i zlé časy. Prejsť nimi skrz-naskrz. Postaviť sa vlastnému smútku a strachu. S dávkou odstupu a nadhľadu. Od seba. Od druhých. Prejsť hranicou toho, čo ho desí. Aby mu bola odhalená väčšia pravda.