V tieni Modrých hôr

Žije kilometre od civilizácie, kde sa v nižších polohách miešajú paliny s jalovcami a vyššie prechádzajú do hustých lesov cédrov na vlhkých miestach. To je život mojej kamarátky.

Pri pohľade na vysoké vrcholky hôr si mnohí ľudia možno pomyslia: „Tu nič nie je.“

Turisti sa ma pýtajú: „Prečo žijete uprostred ničoho?“

Mohla by som im rozprávať dlhý príbeh o tom, ako som opustila miesto, kde som sa narodila a vyrastala, prešla mnoho kilometrov na toto osamelé miesto, obklopené tisíckami akrov neobývanej pôdy. Mohla by som hovoriť o svojom celoživotnom hľadaní lásky, uzdravenia a spolupatričnosti. Väčšinou len hovorím: „Toto je môj život.“

Mama povedala, že prvé slovo, ktoré vyšlo z mojich úst, bolo „von“. Tak som išla– von – keď som mala sedem rokov a mama opustila našu rodinu. Nechala mňa a mojich troch súrodencov v starostlivosti otca.

Bežala som k potoku a schovala sa medzi stromami. Našla som tam niečo, čo ma naplňuje už mnoho rokov.

Okrem pár hodín náboženstva a návštevy kostola cez prázdniny so starou mamou, som nemala žiadnu skutočnú predstavu o Bohu. Vedela som však, že kedykoľvek som bola vonku, hrala sa pri potoku alebo sedela na schodoch školy a počúvala vietor v tráve, necítila som sa sama.

Vyrástla som. Vydala som sa veľmi mladá. Odišla som s manželom až za oceán do Oklahomy. Rozviedla som sa a nakoniec som zostala sama na výchovu päťročného syna Scotta, ktorý trpel astmou.

Jednej noci som bola taká zúfalá, že som sa pokúšala modliť, ako som to videla robiť iných ľudí.

„Pane, ako môžem pomôcť svojmu synovi?“ zašepkala som.

Scott bral denne tucet liekov. Ja som prišla o prácu ortodontickej asistentky, pretože žiadna denná starostlivosť neprijala malého chlapca s ťažkou astmou. Upratovala som domy a počas práce som Scotta usadzovala pred televízorom.

Ako odpoveď na moju modlitbu začiatočníka mi napadla zvláštna myšlienka: „Choď navštíviť Dr. Boba.“ Bol to detský lekár, ktorý robil prvé vyšetrenia synovi.

„Dostal by som ho z Oklahomy,“ povedal mi Dr. Bob. „Vezmite ho na západ do hôr do vyššie položených oblastí.“

Toľko k modlitbe. Čo som si mala s tou radou počať? Trvalo mi rok, kým som našetrila dosť peňazí na starý pick-up. V žiadnom prípade som si nemohla dovoliť presťahovať sa do iného štátu a začať odznova.

Napadla ma ďalšia nečakaná myšlienka. Spomenula som si na tetu Almu a strýka Johna. Príbuzných bývalého manžela v Rangely v Colorade, neďaleko hraníc s Utahom, asi 145 kilometrov severne od Grand Junction.

Zavolala som tete Alme. „Máme dve prázdne izby,“ povedala. „Môžeš u nás zostať, kým si nenájdeš vlastné bývanie.“

Predstava sťahovania ma desila. A predsa, keď sme so Scottom prechádzali cez pšeničné polia v Kansase a vchádzali do hôr Colorada, strach vystriedal príjemný pocit.

Ak si predstavujete Rangely ako nejaké lyžiarske mestečko v Colorade, tak sa mýlite. Je to mesto situované v polopúštnej oblasti, kde prevažuje palina, cédre a ropné veže. Ľutovala som, že som sa presťahovala.

Tri mesiace po našom príchode som sa jedného rána zobudila a uvedomila som si, že som sa v noci neprebudila kvôli Scottovmu sipotu. Utekala som do jeho izby. Pokojne spal. Doktor Bob a prozreteľnosť, ktorá ma k nemu nasmerovala mali pravdu.

Chcela som spoznať tú prozreteľnosť. Začala som navštevovať malý komunitný kostol v Rangely. Všetko, čo som tam počula, mi dávalo zmysel a rozhodla som sa, že sa stanem veriacou.

Scottovi klíma vyhovovala a stal sa šťastným a zdravým dieťaťom. Našla som si prácu v zdravotníctve. Znovu som sa vydala. Všetko sa zdalo byť v poriadku.

Jedného dňa mi telefonoval môj starší brat. Náš otec zomrel.

Hľadala som útechu v kostole. Na moje zmätenie som namiesto útechy dostávala otázky a potom odsudzovanie. „Do akého kostola chodil tvoj otec?“ pýtali sa všetci. „Bude spasený?“

Otec ale nechodil do kostola. Zbor ku mne ochladol. Pastor citoval biblické verše, ktoré naznačovali, že môj otec je teraz v pekle.

Utiekla som z tej cirkvi a odložila svoju novozískanú vieru. Začala som chodiť do barov. Moje druhé manželstvo sa rozpadlo a moje pitie sa stupňovalo.

Raz večer v bare v Rangely som sa pri poháriku nahlas trpko sťažovala na rozsudok, ktorý bol v miestnom kostole vynesený nad mojim otcom.

Muž vedľa mňa sa otočil a povedal: „To nemôže určiť nikto.“

„Kto ste?“ spýtala som sa.

Bola som šokovaná, keď som sa dozvedela, že muž bol episkopálny kňaz. „Stav duše vášho otca pozná iba Boh,“ povedal. „Nenechajte si od nikoho povedať, že vie viac ako Boh.“

S kňazom sme sa dlho rozprávali. Nasledujúcu nedeľu ráno a ešte mnoho nedieľ potom sme boli so Scottom v episkopálnom kostole v meste.

Prestala som piť a prvýkrát v živote som sa cítila skutočne slobodná. Dokonca som si dovolila odpustiť aj cirkvi.

O niekoľko rokov neskôr ropná kríza spôsobila, že populácia a financie Rangely prudko klesli. Tak ako mnoho iných miest bohoslužieb v problémových vidieckych mestách, aj náš malý kostol musel zatvoriť a kňaz prijal miesto v inej komunite.

Život išiel ďalej. Scott zmaturoval, išiel na vysokú školu. Oženil sa a presťahoval sa do Boise v Idahu, kde žila rodina jeho manželky a bolo tam viac pracovných príležitostí.

Strýko John a teta Alma zomreli; ich dom bol predaný. Po rokoch života slobodnej matky, ktorá zvládala prácu a rodičovstvo, som zostala sama.

Napadla ma ďalšia z tých zvláštnych myšlienok. Ak by som zostala v Rangely, neukotvená a nešťastná, okamžite by som sa vrátila do barov. Niečo v duši ma ťahalo a upieralo môj pohľad von. Von z mesta, smerom ku kopcom.

Kúpila som si dom 19 kilometrov od mesta v Blue Mountain a malý, opustený pozemok obklopený hektármi verejnej pôdy.

Bolo to opustené miesto. Preskúmala som svoje nové územie. Každé popoludnie sme so psami chodili na dlhé prechádzky po kopcoch.

Prechádzali sme sa krovinami a nezvyčajnými skalnými útvarmi. Videla som staroveké fosílie a dôkazy o pôvodných obyvateľoch, ktorí tu kedysi žili.

Toto miesto nebolo pusté. Keď som odložila svoje predsudky a otvorila oči, videla som krásu všade.

Tak je to i s Bohom. Čím viac som kráčala, tým viac som nasávala tlmené farby kopcov a neustále sa meniace výhľady. Čím viac som počúval hlas vetra v šalvii, tým viac som si užívala zázraky stvorenia.

Asi som v niečom podobná ako bol môj otec.Trochu protivná. Zaujatá. Ľudia ako ja nie vždy zapadajú do komunity. Pre túto etapu môjho života je táto divočina ako môj chrám.

Priatelia sa ma snažia presvedčiť, aby som sa vrátila do Oklahomy. „Presťahovala si sa tam kvôli Scottovi. Teraz je v poriadku. Prečo sa nevrátiš späť?“

Nie, ďakujem. Tu v Modrýchých horách som cítila podporu počas strát, ktoré prichádzajú v druhej polovici života. Môj starší brat zomrel. O rok neskôr i staršia sestra. Upadla som do depresie. Keď ma premohli pochybnosti, vzala som psy na prechádzku a zrazu som sa cítila povznesená silným pocitom útechy.

Boh bol tu. Bola som doma.

Môj životný príbeh to potvrdzuje. Boh bol so mnou pri tom potoku na rodnom Považí, v ordinácii Dr. Boba, v Oklahome aj v Rangely. Dokonca aj v tom bare.

Na Veľkonočné ráno, obklopená šalviou a cédrami, ktoré som si zamilovala, budem zvlášť vďačná za môj domov v divočine a za môj vzťah s mojím Stvoriteľom. Budem hľadať útechu v jeho prítomnosti tu a všade.

Budem stáť na svahu, budem statočne čeliť chladu, zatiaľ čo slnko bude vychádzať nad vzdialené zasnežené hory. Toto je chrám. Môj chrám v prírode.

***

„Nikto ťa nepripraví na to, ako rýchlo uteká čas.

Ani na to, že z prežitých dní sa stanú spomienky.

Že ľudia, ktorých máš okolo seba, tu nebudú navždy.

A nič v živote nie je trvalou istotou.

Deje sa to pomaly, ale jedného dňa si to uvedomíš.

Prítomnosť je ten jediný čas, ktorý skutočne vlastníš.“

.