V nedokonalosti je dokonalosť

Keď vidíte pohár naplnený do polovice, nazvete ho poloplným alebo poloprázdnym? Obe pomenovania sú správne, rozdiel je v tom, na čo sa zameriate.

Sústredíte svoju pozornosť na to, čo v pohári chýba alebo na to, čo obsahuje? Tešíte sa z toho, čo v ňom je alebo vám je ľúto, že tam nie je viac, hoci je na to priestor?

Mojou prirodzenou tendenciou je veľmi dobre vidieť to, čo chýba, čo nie je v poriadku alebo čo by sa dalo urobiť lepšie. Veľmi jasne som si to uvedomila pred pár rokmi, keď prišlo jedno z našich detí domov zo školy a ja som sa ho pýtala, ako dopadla písomka. Dieťa mi povedalo, že na 96 percent to je jednotka s prehľadom, no hádajte, ako som zareagovala? „A kde si stratil tie 4 percentá?“ Okamžite som sa zamerala na to, čo chýbalo, hoci to bolo len máličko! Tento postoj, nespokojnosť s nedokonalosťou, môže byť užitočný. Motivuje nás robiť veci lepšie, neuspokojiť sa s priemernosťou, hľadať spôsoby, ako priniesť nápravu, inovovať.

No jedným dychom treba dodať, že môže byť veľmi deštruktívny. Môže druhého človeka demotivovať, odrádzať, viesť k rezignácii: „Načo sa snažiť, keď je prehliadané alebo považované za samozrejmé všetko, čo som urobil a vždy sa zameriaš len na to, kde som zlyhal?“

Môže ho to viesť k presvedčeniu, že nie je dosť dobrý, nikdy nič nie je dosť, tak načo sa vôbec snažiť. Nie raz som počula z úst partnerov slová: „Nikdy nie je spokojná/ý, nič jej/jemu nie je dosť dobré.“ Neustále očakávanie dokonalosti môže tiež viesť k strachu zo zlyhania, tak sa druhý radšej do vecí ani nepustí, aby sa zlyhaniu vyhol.

Keď som si uvedomila svoju tendenciu zamerať sa najmä na to, čo v poriadku nie je a na dôsledky tohto pohľadu, rozhodla som sa, že sa chcem učiť meniť svoje zameranie – v prvom rade chcem vidieť to, čo sa tomu druhému podarilo, nie to, že sa „len“ snažil. Že nechcem prehliadať dobré veci, ktorými ma zahŕňa. Že sa chcem naučiť viac premýšľať nad tým, čo mu v danej situácii pomôže - nebude ho motivovať práve to, keď sa zameriam na to dobré? Nepotrebuje v tejto situácii, keď sa mu veci až tak nedaria, dodať odvahu a povzbudiť namiesto upozorňovania, čo všetko sa dá ešte vylepšiť?

Ak máte podobné tendencie môžete zmeniť vašu perspektívu v prijímaní dobrých vecí a prestať ich považovať za samozrejmé. A môžete ísť ešte ďalej. Povedzte vašim blízkym, že ste si to všimli. Potom sa namiesto neustálej nespokojnosti dostaví vďačnosť voči tým, ktorí vás dobrými vecami zahŕňajú.

Ako môžete takzvane vyjsť zo zabehnutých koľají a pozerať sa na veci inak, novým spôsobom, vyjsť za rámec limitov, do ktorých uzatvárate vaše myslenie? Nie je potrebné hľadať vždy len tú jednu správnu odpoveď. A keď tento fakt akceptujete, budete otvorení kreativite a hľadaniu nových možností a riešení tam, kde máte nastavené bariéry a na svet sa pozeráte len z jedného uhla pohľadu.

Ako môžete prehliadnuť dobré veci, keď ich zatienia vaše nenaplnené očakávania alebo to, že ich považujete za samozrejmosť? Možno očakávate, že by vám vaše dieťa mohlo pomôcť samo od seba a jemu to väčšinou nedôjde, no kedykoľvek ho o pomoc požiadate, neodmietne. Nestojí to za vďačnosť?

Asi by vás potešilo, keby váš manžel nenechával za sebou kôpky špinavej bielizne v byte, no všimli ste si, aký poriadok udržiava v garáži? Keď nastúpite do auta, nemusíte sa obávať, že nedôjde do cieľa kvôli prázdnej nádrži. Váš manžel na to myslel vopred. Až keď sa stretnete so susedkou, ktorá sa o to musí starať sama, uvedomíte si, že to nie je samozrejmosť.

Keď otvoríte chladničku, vždy tam nájdete niečo pod zub, lebo vaša manželka ju pravidelne dopĺňa, hoci ona toho až tak veľa nezje a v skrini vždy nájdete čistú košeľu. Už ste jej povedali, ako si to vážite?