V najhoršom prípade pôjdem k lopate

Existuje veľa svedectiev obyčajných ľudí o krivdách totality. Je o to cennejšie si ich vypočuť, lebo oficiálna história o ich strádaní nič nehovorí.

Od roku 1943 študoval na reálnom gymnáziu. Chaotické osídľovanie pohraničia zbavilo vnútrozemie veľkého počtu poľnohospodárskych pracovníkov, a preto bol na vidieku nedostatok pracovných síl. Uskutočnila sa mobilizácia ročníkov 1927 a 1928 na poľnohospodárske práce. Po maturite v roku 1947 bol pridelený k sedliakovi, kde mal pracovať v poľnohospodárstve, ale keďže on práve staval stodolu, tak pri ňom drel celé prázdniny ako stavebný robotník za pár korún na hodinu. Ale bola to podmienka prijatia na vysokú školu, tak sa nedalo nič robiť.

Po pracovnej brigáde sa prihlásil na Vysokú školu technickú, odbor zememeračské inžinierstvo. Skúšky na vysoké školy sa vtedy nerobili, tak sa koncom septembra zapísal na vysokú školu (imatrikulácia). Ale ako vieme, došlo vo februári 1948 ku komunistickému puču a hneď po ňom nasledovali čistky na vysokých školách. Eufemisticky sa tomu hovorilo „prospechové previerky“. K prospechu sa samozrejme prihliadalo, ale zase toľko na ňom nezáležalo. Skúšky mal všetky hotové, ale počítal aj s tým, že ho budú kádrovo preverovať. Ale bol zdravý a hovoril si, že v najhoršom prípade pôjde k lopate.

Skúšobná komisia pozostávala asi z desiatich členov (zástupcovia profesorov aj študentov – všetci preverení členovia komunistickej strany). Dostal otázku, ako sa sovietska spoločnosť správa k tým, ktorí nechcú pracovať. Z rôznych školení vedel, že stereotypná odpoveď na túto otázku je, že kto nepracuje, nech neje. Teraz to zopakoval a dodal, že i zásada sv. Pavla bola: „Kto nechce pracovať, nech neje“. Videl, ako členovia komisie stuhli, pretože sa tým priznal ku kresťanstvu. Potom ho poslali z kancelárie von a asi pol hodiny o ňom vzrušene debatovali. Potom ho zavolali dovnútra a bolo mu povedané zhruba toto. Priznal si sa k nepriateľskej ideológii, ale je to lepšie ako správanie niektorých študentov pred tebou, ktorí ešte včera boli národnými socialistami, ale dnes už sú presvedčenými komunistami. Tvoja poctivosť (alebo hlúposť?) nás vedie k záveru, že ťa zatiaľ necháme študovať v nádeji, že počas štúdia spoznáš, kde je tvoje miesto.

To poznal, ale trochu inak, ako si to súdruhovia predstavovali. Neskôr ako zamestnanec geologického prieskumu mal niekoľkokrát ísť do cudziny ako expert na zememeračské práce. Pred odchodom na Kubu dokonca absolvoval očkovanie potrebné na pobyt v cudzine, ale MNV ho neodporučil na práce v zahraničí. Vedeli, že chodí do kostola, a videli ho, lebo Národný výbor bol vedľa kostola.

Jeho dcéra úspešne odmaturovala na gymnáziu, ale na vysokú školu nebola prijatá kvôli náboženskému presvedčeniu. Študovala potom súkromne na jazykovej škole a zložila úspešne štátnu skúšku z nemčiny a francúzštiny. Potom rok pracovala a až na základe dobrého posudku z pracoviska bola prijatá na filozofickú fakultu, kde vyštudovala nemčinu, poľštinu a ruštinu.

Jeho syn bol po úspešne zloženej skúške prijatý (do primy) na experimentálne gymnázium s množinovou matematikou. Typ osemročného gymnázia bol vtedy po rokoch znovu zavedený a počítalo sa s tým, že študenti budú na tomto gymnáziu i maturovať. No medzitým sa politické pomery zmenili, tento typ gymnázia bol vyhlásený za buržoázny prežitok (pretože bol výberový) a z gymnázia sa stala zo dňa na deň normálna deväťročenka. Študentom však bolo prisľúbené, že budú po jej skončení ďalej pokračovať v štúdiu na gymnáziu. Po štyroch rokoch však museli robiť skúšky (do kvinty) a syn, aj keď skúšky úspešne zložil, nebol prijatý. Od triednej profesorky sa dozvedeli, že dôvodom neprijatia bolo, že chodil na náboženstvo (a samozrejme negatívne kádrové posudky rodičov). Napísali teda odvolanie. Potom ich volali na Krajský výbor KSČ, kde im súdruh s vážnou tvárou vysvetľoval, že podľa jeho skúseností socialistická prevýchova nepôsobí tam, kde je silná viera. Zrejme podľa pokynu z kraja im potom oznámili, že žiadosti sa vyhovuje, syn je na strednú školu prijatý, ale nie na tú pôvodnú, ale inú. A tak až v deň, keď sa začal školský rok, ho viezol autom do vedľajšieho mesta, kde v pokoji študoval gymnázium. O štyri roky potom bolo na škole pozdvihnutie, pretože sa prihlásil na teologickú fakultu. Za trest potom profesori museli absolvovať špeciálne školenia, aby sa utvrdili v marxizme-leninizme, pretože to bolo „učenie všetkých učení a umenie všetkých umení“.

Ak neod-púšťame,

lpíme na spáchanej krivde.

Držíme sa jej a strácame vitalitu.

Nejde o to, čo nám urobili druhí,

ale o to, čo s tým urobíme my.