Ten v zrkadle

Ako dieťa som bola s rodičmi v lunaparku v kabinete krivých zrkadiel, bola to ohromná zábava. To mi pripomenulo, že existujú rôzne druhy zrkadiel. To ma inšpirovalo a napísala som blog síce o niečom inom, ale súvisí to s témou.

Niekto z prvého radu sa Daniela spýtal: „Kto ťa v živote najviac inšpiroval?“

„Niekto, koho som stretol už dávno,“ odpovedal Daniel s úsmevom. „Bol to feťák, ale naučil ma niečo cenné o živote.“

V sále zavládlo ohlušujúce ticho. Všetci pozorne počúvali tohto 40-ročného spisovateľa, ktorého debutový román bol na vrchole zoznamu bestsellerov už piaty mesiac za sebou.

„Bol celý čas nešťastný a bál sa,“ pokračoval Daniel. „Mal strach zo života a robenia niečoho zmysluplného, namiesto šňupania bieleho prášku.“

Rozprával tento príbeh aj predtým, ale nie takému veľkému publiku ako dnes. Daniel sa s týmto cudzincom stretol v nemocnici, keď ho priviezli na pohotovosť kvôli predávkovaniu drogami. V tú noc mohol zomrieť, ale nestalo sa tak.

Niekto alebo niečo ho zachránilo. Bol to Boh? Nie, Boh nemá čas na feťákov. Aspoň to si hovoril počas bezsenných nocí, keď sa zotavoval. Nikto ho nikdy neprišiel navštíviť. Len cez odostreté okno sa mohol pozerať v noci na hviezdy.

Vtedy ho Daniel prvýkrát uvidel. Ležal bezmocne na posteli. Oči mal opuchnuté. Možno plakal. Možno, ale v jeho tvári sa zračila ľútosť a nič iné. Chcel sa niekomu ospravedlniť, ale nikto tam nebol.

„Pohľad na toho muža, ktorý tam leží, ľutuje sám seba, že premárnil svoj život, ma motivoval urobiť niečo dobré so svojím vlastným,“ povedal Daniel.

„Je nažive? Vieš kde býva?“ spýtala sa jedna žena so zmesou zvedavosti a smútku v hlase.

„Už je dávno preč. Ale za to, čo dnes mám, mu vďačím,“ odpovedal Daniel.

Pozrel na hodinky. Prednáška bola takmer u konca.

„Chce sa ešte niekto niečo opýtať? Máme čas na poslednú otázku.“

„Ako sa volal?“ spýtal sa niekto z publika.

„Daniel...“