Tam okolo Strečna cesta nebezpečná

"Pod zámkom sa skryli v bielych plachtách víly. Na lúkach vo Váhu často sa kúpajú; po poli širokom tancúvajú skokom."  Ponúkam Vám snímky z mojich túlačiek touto mocnou prírodou.

Pozývam Vás na prechádzku po tejto perle nachádzajúcej  sa na rozhraní Turčianskej a Žilinskej kotliny v mieste prechodu rieky Váh cez pohorie Malá Fatra. Krásna príroda spolu s dvoma susediacimi hradmi (hradom Strečno a Starhrad) tvoria výnimočný obraz v rámci Slovenska.(obrázky sú klikacie)

Na území dnešnej obce Strečno, ležiacej o výške 360 m n. m., boli sídliskové nálezy púchovskej kultúry zo zlomu letopočtu, slovanské sídlisko z 9.-11. storočia, stredoveká pevnôstka. Hradná provincia sa spomína okolo roku 1300, v roku 1321 ako tunajšie mýto. V roku 1384 obec bola sídlom strečnianskej (žilinskej) župy, ku ktorej patrili hradné panstvo Strečno, Žilina, hradné panstvá Lietava, Starý hrad, Budatín.

Práve rieka Váh umožňovala pomerne bezpečne a rýchlo sa dopraviť do vzdialených miest. Umožnila prevážať aj tovar, najmä drevo na pltiach. Život na rieke bol rušný a záznamy už od roku 1230 hovoria o pltníctve ako o remesle, ktoré živilo ľudí severného Slovenska plných osem storočí.

V Strečnianskej úžine sa uskutočnili počas 2.svetovej vojny prudké boje medzi účastníkmi SNP a nemeckými jednotkami. Bojov sa zúčastnilo okrem slovenských a ruských partizánov i 155 Francúzov. Na ich počesť bol odhalený pamätník na vrchu Zvonica,ktorý je zapísaný v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok.

Rozhľadňa na vrchu Špicák je drevená stavba s výškou 8,2 metra sa nachádza v nadmorskej výške 620 m n. m. a ponúka krásny výhľad nielen na samotnú obec Strečno, ale aj na okolie Žiliny.

Cesta na vrch Špicák trvá približne 30 až 40 minút a vedie cez les. Chodník má väčšinou strmé a miestami mierne stúpanie. 

Vidno z nej až štyri hrady - Strečno (0,5 km), Starý hrad (2,5 km), Budatínsky hrad (11,5 km) a Lietavský hrad (12,5 km). Ďalej obec Strečno a jej susediace obce, rieku Váh, Vodné dielo Žilina, Domašínsky meander a v diaľke aj samotné mesto Žilina.

Pri dobrej dohľadnosti je možné vidieť časť Kysuckej vrchoviny, hrebeň Malej Fatry a Strážovské vrchy. 

Z vrchu Špicák a rozhľadne je nádherný pohľad na samotný hrad Strečno, meander i Fatru.

 Hrad Strečno a v pozadí je rozhľadňa na vrchu Špicák.

Lietavský hrad vzdialený 12.5 km. 

Kojšovský budzogáň je jeden zo skalných útvarov lokality nazývanej Havranie skaly, kúsok od vrcholu Kojšová (741 m n.m.). Samotný budzogáň má výšku 7 m, ale známy nie je kvôli svojej výške, ale kvôli svojmu tvaru. 

Čo je to budzogáň? Kyjak (iné názvy: kyj, obuch, posledné pochádza z maď. buzogány) je kratšia hrubá a na jednom konci rozšírená palica, ktorá slúži ako zbraň alebo ako pracovný nástroj.

Počas 2.svetovej vojny v apríli 1945 tu boli tuhé boje 1. čs.armádneho zboru v Malofatranskej operácii. V starej horárni nad obcou bolo v roku 1976 otvorené Múzeum malofatranskej operácie. V roku 2009 otvorili novú stálu Expozíciu histórie Stráňav a Malofatranskej operácie 1. čs. armádneho zboru v apríli 1945. 

Na vrchu Polom bol postavený v roku 1961 Pamätník I. čs. armádneho zboru. Pre ťažbu vápenca bol monumentálny pamätník v roku 1986 premiestnený na neďaleký vrch Javorina (1 010 m n. m.). K pamätníku vedie zelený značkovaný chodník a krátka odbočka zo sedla Javorina (967 m n. m.). 

Zo sedla Javorina sa dá pokračovať hlavným malofatranským hrebeňom na Minčol a Martinské hole, no tiež ku hradu Strečno, či do Vrútok.

 Obec Nezbudská Lúčka leží na okraji pohoria Malá Fatra, s obcou Strečno na druhom brehu rieky Váh ju spája železničný most, most pre peších a kompa.

Obec Nezbudská Lúčka sa spomína po prvýkrát v roku 1439 ako VAPENA LUCSKA a v roku 1511 ako POCCESSIA LWCHA. Vznik obce bol spätý s výrobou vápna na stavebné účely Starého radu i Strečna, panských, cirkevných, neskôr i meštianskych murovaných objektov v blízkom i vzdialenejšom okolí.

Sedlo Rakytie (712 m.n.m.) je priesmyk v pohorí Lúčanská Malá Fatra, nad obcou Strečno. Nachádza sa v severnej časti pohoria, medzi vrchmi Rakytie (741 m n. m.) a Grúň (1 100 m n. m.).Lokalitou prechádza Medzinárodná diaľková turistická trasa.

V minulosti viedla sedlom stará cesta od Strečnianskeho hradu do Vrútok, ktorá obchádzala nebezpečné a často nezjazdné úseky popri Váhu. Skalnato-blatisté podložie s veľkým stúpaním však veľmi obmedzovalo priechodnosť aj touto cestou, preto sa využívala len v nevyhnutných prípadoch. V súčasnosti vedie zo Strečna pohodlná asfaltová cesta až do sedla, ktorú využívajú cykloturisti a lesní pracovníci. Zo sedla vedie odbočka na blízky rovnomenný vrch.

Turistický chodník pokračuje na vrcholy Kriváňskej Fatry.

Starý hrad (Starhrad, Varínsky hrad) je zrúcanina hradu, vypínajúca sa východne od Žiliny, na pravom brehu Váhu vo výške 475 m n. m. Nachádza sa neďaleko hradu Strečno, ale na opačnom brehu rieky nad Domašínskym meandrom. V roku 2017 bol zapísaný medzi Národné kultúrne pamiatky Slovenska. 

Hrad postavili na ochranu starej cesty vedúcej Považím, neďaleko brodu, kde stará cesta prechádzala z pravého brehu na ľavý. Patril varínskemu panstvu a spočiatku sa volal Varín. Historici odhadujú jeho vznik pred rok 1235, teda do obdobia vlády Ondreja II., písomne sa prvýkrát spomína v roku 1241 v listine kráľa Belu IV.. Názov Starý hrad dostal až po postavení hradu Strečno, ktoré prevzalo jeho pôvodnú funkciu. Najstaršou časťou hradu bola útočištná veža, ktorá mohla vzniknúť ešte v 13. storočí. Hrad vtedy patril predkom Balassovcov, potom Matúšovi Čákovi a v roku 1323 zvolenskému županovi Dončovi.

Neskôr sa dostal do kráľovských rúk. V 14. storočí, keď sídlil na hrade kráľovský kapitán s posádkou, postavili niektoré obytné a hospodárske budovy. Od roku 1443 patril väčšinou Pongrácovcom, okrem krátkych období, keď sa o hrad bojovalo, ako napríklad v rokoch 1529-1553 v zemepanskej vojne s Mikulášom Kostkom zo Sedlce. Pongrácovci tu bývali až do 16. storočia, keď si v Krasňanoch postavili pohodlný renesančný kaštieľ a nepohodlný hrad opustili. Do začiatku 18. storočia sídlili na hrade jeho strážcovia. Po ich odchode začal hrad postupne chátrať.Nálezy na hradnom kopci dokladajú osídlenie lokality v dobe laténskej (450 pred Kr. – 0).

Domašínsky meander je riečny meander a prírodná pamiatka na rieke Váh v Malej Fatre. Je súčasťou Strečnianskeho priesmyku a ochranného pásma Národného parku Malá Fatra. Nachádza sa v Žilinskom kraji,na katastrálnom území obce Strečno. 

Rieka Váh tu vytvára prielom a rozdeľuje Malú Fatru na geomorfologické podcelky Krivánska Fatra na pravom a Lúčanská Fatra na ľavom brehu. Vodný tok sa tu obtáča okolo nevýrazného lesnatého vrcholu Domašín (575 m.n.m.). Nad meandrom stojí ruina Starhradu. Dĺžka tohto územia je 1,63 km, šírka 480 – 740 m a nadmorská výška sa pohybuje v rozmedzí 360 – 580 m n. m. Meander rozdeľuje Malú Fatru na dve časti a je vhĺbenou formou riečneho reliéfu, ktorá je v celých Západných Karpatoch ojedinelá. Vznikol postupným zarezávaním rieky Váh do dvíhajúceho sa pohoria koncom treťohôrr a začiatkom štvrtohôr. Vznikol tak Strečniansky priesmyk. Najkrajší pohľad na Domašínsky meander je zo zrúcanín hradu, ktorý je turisticky prístupný . V roku 1978 bol meander vyhlásený za prírodnú pamiatku s výmerou 80,4 ha.

Váh bol využívaný na plavbu plťami a táto tradícia sa v súčasnosti v obci Strečno dodržuje ako turistická atrakcia. V minulosti bol Domašínsky meander najnebezpečnejším úsekom.  Margita a Besná sú mená dvoch obrovských skál na tomto úseku. Po odstrele dynamitom je tento úsek už pre plavbu bezpečnejší, na ich mieste sú však stále mohutné kaskády. O tom, že Margita a Besná ozaj nie sú len také obyčajné skaly, svedčia aj rôzne básnické diela napríklad Jána Botta či S.H.Vajanského. Aj pltníci o nich rozprávali povesť. Podľa nej sa istý vdovec oženil s mladou ženou, takmer vo veku jeho dcéry. Zanedlho ale zomrel a zanechal po sebe dcéru – pastorkyňu. Do tej sa zahľadel krásny mládenec a časom si získal jej srdce. Medzitým však padol do oka mladej vdovici. Tá začala na nevlastnú dcéru-pastorkyňu tak žiarliť, že ju napokon vrhla do chladných vôd Váhu. Telo dievčiny zachytilo sa o jednu zo skál, ktorú na jej počesť pomenovali Margita. Zločin však zožieral vdovu natoľko, že napokon pod ťarchou svedomia skočila do rieky. Druhú nebezpečnú skalu teda pomenovali Besná. Zloba sa však z nej nevytratila a podľa ľudového rozprávania topila pltníkov. A to až dovtedy, kým sa macochina zloba neupokojí. Až potom sa obe skaly prepadnú a koryto Váhu sa uvoľní.

Romantická zrúcanina hradu Strečno dominuje nad stuhou Váhu ako symbol feudálnej moci na strednom Považí. Aj keď je už tri storočia ruinou, jeho zachovalá architektúra je dokladom vývoja stredovekej pevnosti od obdobia gotiky po obdobie baroka. Dejiny hradu sa začali síce až v polovici 14. stor., ale prvé osídlenie je omnoho staršie - archeologické nálezy dokladajú osídlenie hradného kopca už od mladšej doby bronzovej. Výslov-ný písomný dôkaz o jestvovaní hradu pochá-dza až z roku 1384, keď sa spomína pod názvom "comitatus castri Strechyn". Jeho pohnuté dejiny trvali do konca 17. storočia, keď ho na príkaz cisára Leopolda zbúrali. Za necelé štyri storočia sa tu vystriedalo viacero majiteľov, z ktorých treba spomenúť Pongrácovcov, Pavla Kinižiho, Kostkovcov, Deršfiovcov a Vešeléniovcov.

V interiéri sa nachádza expozícia Považského múzea v Žiline. Vystavené exponáty prezentujú archeologické nálezy z okolia Žiliny a taktiež celkovú históriu hradu.

Tomu, kto došiel so mnou až sem, prezradím aj koniec spievanky od Jána Kollára: "Koho raz pochytia,
tak ho dlho vrtia,
až pokiaľ v ich hrsti
dušu nevypustí."

Zatiaľ sa vraj žiadnemu turistovi nič nestalo. Aj keď...s kamarátkou sme zablúdili. Potom sme našli tú správnu cestu. Občestvili sme sa v príjemnej krčmičke, kde nám majiteľ povedal, že v tom mohli mať prsty aj tie víly. Ale podľa neho sú to predsa ženy a viacej si potrpia na mužov, hlavne slobodných.Takže nám žiadne nebezpečenstvo nehrozilo... Ja sa sem rada pravidelne vraciam, pre romantické hradby, mohutné zelené hory a výnimočné prírodné panorámy.