Sú nebo a peklo vecou slobodného výberu človeka?

Príde duša do neba a svätý Peter ju sprevádza. „Tu sú moslimovia, tam hinduisti, neveriaci, agnostici…“ Odrazu stoja pred veľkým múrom. „A kto je za ním?“ pýta sa duša. „Pśśśt! Katolíci. Oni si myslia, že sú v nebi sami.“

Život. Čo je to vlastne? Má určený smer? Existuje Boh a niečo po živote? A osud? Má človek len jeden život? Jestvuje mnoho takých otázok. Čo ak nazrieme do tejto hĺbky? Stratíme sa v tme? Alebo len získame nový pohľad na svet, na staré situácie a stane sa z nás niekto iný?

Myslíte si, že pokiaľ ktosi neverí ako pravoverný katolík, musí byť neveriaci? Ja si to nemyslím.

Jedného dňa zazvonili na fare môjho známeho matka s dcérou a malým dieťaťom. Zišiel dolu a opýtal sa, čo potrebujú. Povedali, že pokrstiť. Nepoznal tie dámy. Pozval ich do pracovne. Položil im otázku: „Prečo chcete nechať dieťa pokrstiť?“ Ženy sa pozreli na seba a odpovedali: „Nevieme. Ale chceme.“ Povedal si: „Chcieť je niekedy viac ako vedieť.“ Na úrovni ľudí, ktorí nechodia do kostola im vysvetlil, o čo prišli žiadať. Malú Nelu za niekoľko dní pokrstil. Odvtedy sa pravidelne stretávajú a zdravía. Keď zapisoval do matriky krstné údaje, matka mladej mamičky sa rozhovorila: „Meno otca? Alkoholik a narkoman. Ako dcéra. Keď oznámila, že je tehotná hovorím: „Toho si nevezmeš! Nič dobré ťa s ním nečaká!“ A poslala ju na potrat. Verila, že narkomanke sa nemôže narodiť zdravé dieťa. Nakoniec nebolo z potratu nič, lebo dcéra nemala peniaze. Ak chce Boh zachrániť človeka, stačí mu kľudne prázdna peňaženka? V tomto prípade teda nezachránil jedného, ale hneď dvoch ľudí. Nič z toho by nevedel, keby tie tri na začiatku poslal preč. Ale hovorí, že on je vo svojej farnosti kňazom aj pre tých, čo do kostola nechodia.

Spása sa nedá zaslúžiť. Možno ju iba prijať alebo odmietnuť. Osobne ma napĺňa táto skutočnosť veľkou vnútornou slobodou. Žiadne náboženstvo pre mňa nie je limitované slovami musíš a nesmieš. Objavila som jedno dôležité slovíčko – môžeš. „Nebo a peklo“ nie sú odmenou či trestom. Ide o slobodný výber človeka. Boh sa už rozhodol. A dôkaz jeho lásky visí na kríži.

Mnohí ukazujú prstom na kresťanov pýtajúc sa, kde je ten Boh-Láska, keď oni nevedia prijať iných ľudí. Na druhej strane je Pravda, ktorá je tiež často spomenutá v Biblii. Tak láska alebo pravda?

Láska a Pravda nestoja proti sebe. Rozumejú si. Sú jedno. Nesmieme zabúdať, že Ježiš nebol ani moralista, ani právnik. Možno práve preto skončil na kríži. Roztočiť kolotoč s ľudskými pudmi a vášňami je jednoduché a nebezpečné. Nezabúdajme, že i náboženstvá majú „bláznov“ na rozdávanie, pre ktorých je boj formou prezentácie a verejnej exhibície.

Mnohí ľudia majú tendenciu neustále dokazovať akí sú, alebo akí nie sú. Niekto sa zabarikáduje v zákone, trvá na litere toho, čo stanovujú spoločenské normy alebo prikázania. Tu je tvrdosť srdca problémom neistoty. Kto hľadá pevnosť v tom, čo diktuje zákon, má istotu ako muž a žena za mrežami väzenia. Je to istota bez slobody. Keď sa srdce zatvrdí, nie je slobodné a ak nie je slobodné, je to preto, že nemiluje. Stačí sa pozrieť na brata márnotratného syna. Možno ho nazvať napríklad zakukleným katolíkom. Bol s otcom a nebol šťastný. Mal všetko a nemal nič. Nenaplnené očakávanie nejedného človeka, ktorý nepochopil, že odmenou je mu viera, nádej a láska, tak ako odmenou spravodlivého je spravodlivosť. Nemusíme stáť pri Západnom múre v Jeruzaleme, aby sme si to uvedomili.

Veriť môžeme všeličomu. Sebe, spoločnosti, politkom, kráľom, náboženstvám, filozofii atď. Ja rada čítam Bibliu, aj knihy o budhizme a niektorých iných náboženstvách.Takisto mám rada i rôzne filozofické smery a nebránim sa iným názorom. Prečo? Rôzne učenia zvyčajne nekladú otázky, ale ponúkajú odpovede. A ja sa v nich snažím vyznať a nájsť zmysel.

Zdá sa, že piť z kalicha nášho života znamená omnoho viac ako to, čo obsahuje, ako to, čo jednoducho prehltneme. Skôr ako sa z kalicha napijeme, musíme ho držať. Dať si pohár vína znamená viac, ako ho iba piť. Človek by mal vedieť, čo pije. Nejako podobne je to aj s naším životom. Mali by sme vedieť, čo žijeme a čo prežívame. Piť kalich života do dna, môže znamenať privlastnenie si vlastnej, jedinečnej prítomnosti so všetkými radosťami a žiaľmi, stotožniť sa s ňou. Prvý krok je, uvedomiť si váhu svojich slov a činov. Druhý, vnímať toho druhého ako seba.

Každý z nás má právo vybrať si, v čo chce veriť a ako chce žiť. Každý má svoju cestu a svoj spôsob, ako dosiahnuť šťastie a naplnenie.

Napadá mi novoročné PF-ko spred niekoľkých rokov, ktoré som dostala: „Pre šťastie a zdravú stolicu stačí jediné. Netlačiť.“ Z vlastnej skúsenosti potvrdzujem – funguje.