Sprisahanie lásky a iné katastrofy

Blíži sa máj, lásky čas, keď bozk pod rozkvitnutou čerešňou pôsobí ako tá najnevinnejšia romantika. Parky sú plné dvojíc a vzduch vonia prísľubom nových začiatkov.

Práve v tomto období u nás trávil víkend môj šesťročný synovec. Víkendy s malým Jankom sú všetko, len nie nudné. Zvyčajne ich trávime hľadaním „stratených pokladov“ v záhrade alebo diskusiou o tom, prečo psy nenosia topánky, keď je vonku horúco.

Tento víkend sa však Janko rozhodol, že nastal čas na hlbšie filozofické témy. Sedela som za počítačom a snažila sa sústrediť na úpravu fotiek, keď sa zjavil vo dverách. Nebežal, nekričal. Kráčal pomaly, priam sa vznášal s výrazom človeka, ktorý práve odhalil tajomstvo vesmíru. Prisadol si ku mne na okraj stoličky, chvíľu dôležito mlčal a pozoroval monitor, potom sa naklonil k môjmu uchu a stíšil hlas na tajuplný šepot.

„Teta Janka? Ja už to viem.“

„Čo také, Janíčko?“ stále som pozerala na monitor.

„Pýtal som sa ocka na ten... Na sex.“

Mierne mi tá jeho priamosť vyrazila dych. Na druhej strane ma potešilo, že sa nepýta mňa a „už to vie“. Tiež som bola zvedavá, čo mu jeho ocko narozprával. Otočila som sa ku nemu a pozrela sa tomuto nášmu výmyselníkovi priamo do očí.

„Vážne? A čo ti povedal?“

Janko si dôležito napravil tričko a nasadil výraz profesora:

„Je to v vlastne úplne jednoduché. Je to vtedy, keď sa dvaja ľudia majú tak strašne radi, že sa objímajú úplne najviac na svete. Ale fakt, že úplne najsilnejšie! A z toho objatia potom vznikajú bábätká. Takže ty, ja, aj všetci ostatní sme vlastne vznikli z takého veľkého sprisahania lásky.“

Neudržala som sa a začala som sa smiať. Tá jeho verzia, v ktorej neboli žiadne technické detaily, ale len čistá emócia a sprisahanie lásky, bola taká čistá a odzbrojujúca, že som sa na moment cítila ľahšie. V tej chvíli som v duchu tlieskala jeho otcovi za túto geniálnu metaforu.

“Takže sprisahanie, hovoríš?“ uškŕňala som sa.

“Presne,“ prikývol Janko smrteľne vážne.

„Ale teta, dávaj si na to pozor. Keď uvidíš niekoho sa takto silno objímať, radšej utekaj. Lebo z toho hneď lezú bábätká a s tými je hrozná kopa roboty. Stále len plačú a chcú mlieko. Ver mi, videl som to v telke.“

„Vďaka za informáciu, Janko. Budem si teda na tie objatia dávať pozor.“

Potom zoskočil zo stoličky. So spokojným vedomím, že povedal, čo mal, odbehol do kuchyne hľadať keksíky.

Odvtedy sa na objatia pozerám úplne inak. Svet podľa Janka je možno trochu naivný, ale uznajte – sprisahanie lásky – je ten najkrajší opis našej existencie, aký som kedy počula.

Keď som sa neskôr stretla so švagrom, len na mňa sprisahanecky žmurkol: „Prvú veľkú debatu mám za sebou. Prežil som.“