Roman a Sharman

Aj som dlho rozmýšľala, aký blog dám do Vašej povolebnej atmosféry a nakoniec som naslepo vybrala nasledujúci.

„Ak tu zbúrame tieto steny, mohli by sme mať peknú zimnú záhradu hneď vedľa našej obývačky,“ počul Roman rozprávať svojho otca. Pravdepodobne sa opäť hrbil nad plánom a diskutoval s mamou o pláne domu.

„To je skvelý nápad! Mohli by sme mať peknú, slnkom presvetlenú miestnosť, kde by sme pohostili hostí,“ povedala jeho matka.

Po takmer desiatich rokoch jeho rodičia renovovali dom. Roman vyšiel zo svojej izby, aby sa zapojil do rozhovoru.

„Architekt si myslí, že by sme sa mali zbaviť javora. Namiesto toho navrhuje zaobstarať si vertikálne záhrady a bonsaje. Myslím, že je to skvelý nápad,“ počul povedať svojho otca.

Stiahol sa mu žalúdok. Nebuď dieťa , snažil sa povedať sám sebe. Je to len strom . Ale nebol to len strom, bol to Sharman . Rozrušený sa vrátil do svojej izby a zavrel dvere.

Roman ako malý chlapec pomenoval svoj javor Sharman. Ten strom bol jeho tajným spoločníkom. Každý deň pokojne ležal na Sharmanových vyčnievajúcich koreňoch a rozprával mu o svojom dni v škole. Veril že aj Sharman počúval jeho a občas prikývol. Sharman nebol výrečný. Ale on mu rozumel. Niekedy sa mohutný strom jemne hojdal, aby rozžiaril tvár malého chlapca. Inokedy sa zmenil z krásnej zelenej na jasne oranžovú a keď sa hrali, zhadzoval na neho karmínové listy.

V priebehu jeho detských rokov sa Sharman stal jeho najlepším priateľom. Ale ako sa hovorí, všetko dobré raz skončí. A to sa aj stalo. Ako vyrastal, jeho priateľstvo so Sharmanom sa vzďaľovalo. Prečo? V škole sa spolužiaci smiali z toho, že sa kamarátil so stromom. Už to bolo dávno, čo naposledy hovoril so Sharmanom.

Tú noc sa prevracal vo svojej posteli a nemohol zaspať. Nasledujúce ráno sa zobudil s tým, že vedel, čo má urobiť.

„Vyrúbeme javor?“ spýtal sa svojich rodičov pri raňajkách.

„Hmm, to je možnosť, ktorú zvažujeme,“ priznal jeho otec.

Romanova tvár zbledla.

„Trápi ťa niečo?“ spýtala sa ho mama.

„Nechcem, aby mi vyrúbali javor, mami,“ povedal potichu. „Sharman bol môj najlepší priateľ. Stále je, aj keď už s ním netrávim veľa času. Nemohol by som sa pozerať na to, ako umiera.“

Po niekoľkých minútach jeho otec prerušil ticho. „Neurobíme nič proti tvojej vôli. Som si istý, že dokážeme nájsť spôsob, ako postaviť zimnú záhradu bez toho, aby sme obmedzili Sharmana,“ uistil ho.

„Vyrástol z teba súcitný človek, Roman. Sme na teba hrdí,“ dodala jeho mama rozžiarene.

Dojatý objal svojich rodičov. Dojedol raňajky a ponáhľal sa von z dverí, aby sa stretol so svojím starým priateľom.

„Je mi ľúto, že som prestal byť tvojím priateľom, Sharman. Odpustíš mi?“ zašepkal a objal strom.

Chápavý Sharman sa jemne zakýval. Jeho vánok vysušil slzy na jeho tvári.