Prítomnosť má najväčšiu hodnotu

Najdôležitejšia hodina je vždy tá prítomná. Prítomný okamih je dar, bez ohľadu na to, čo sa dialo v minulosti alebo čo nás čaká v budúcnosti.

Keď zosnula mladá česká speváčka Anička Júlia Slováčková, našla som na internete jej stand-up vystúpenie s názvom Kedy som začala žiť prítomnosť? Stalo sa tak vo chvíli, keď jej pvýkrát diagnostikovali rakovinu.

„Keď máte ohraničený čas a paliatívnu starostlivosť, pochopíte, čo je prítomnosť. Odrazu vidíte ten najkrajší západ slnka. Farby, ktoré dovtedy neboli nikdy tak krásne, alebo ste ich len nevideli kvôli všetkým starostiam o minulosť a budúcnosť, ktoré nám nepatria,“ povedala speváčka.

Anička na začiatku svojho vystúpenia poprosila publikum, aby si za tridsať sekúnd dvaja ľudia sediaci vedľa seba povedali, čo práve cítia v danej chvíli. Aby nerozprávali o tom, čo bolo kedysi. Alebo o tom, čo bude. Priznala, že ani ona sama to nedokázala až do chvíle, keď si prvý krát uvedomila, že jej život je ohraničený.

Pokiaľ máte pocit, že ste nešťastní, skúste si vypočuť slová Aničky Slováčkovej. Len trinásť minút jej vystúpenia vás môže prebudiť k životu. Pozvať do prítomnosti, ktorá ako jediná nám patrí. V ktorej môžeme byť šťastní. Znie to síce ako klišé, ale prítomná chvíľa nie je gýč. Je ako lístok do kina k pochopeniu, že život každého z nás má svoje hranice. Nezáleží, ako ďaleko sú. Dôležité je, aby nás nedesili. Aby sme spoznali dar prítomnej chvíle.

Väčšinu času žijeme v minulosti alebo budúcnosti. Buď analyzujeme, čo bolo. Trápime sa nad tým, čo sme spravili alebo vôbec nespravili. Alebo sa ponáhľame a skáčeme z jedného cieľa na druhý. A prehliadame ten jediný moment, ktorý je skutočný. Tu a teraz. Minulosť sa nedá vrátiť a zmeniť. Budúcnosť sa nedá predpovedať. Nie je ani istá, pretože všetci raz zomrieme. Nevieme len kedy.

Prítomný okamih nám pripomína, čo všetko môžeme mať, keď si ustúpime z cesty. Keď si nebudeme brániť sami tým, že lipneme nad minulosťou alebo že sa príliš sústredíme na budúcnosť. Buďme radšej viac v spojení s reálnym životom. Trávme viac času vonku, v prírode. Alebo s ľuďmi, ktorých milujeme. Buďme viac v hmatateľnej prítomnosti.

Nemusíme čakať, kým budeme bohatí a pripravení, aby sme mohli robiť to, čo nás baví. Hľadáme cestu a pritom si neuvedomujeme, že už na nej stojíme. Len ešte nedošiel ten čas. Ešte sa naše sny a túžby nestretli s prítomnosťou. Ak si chceme vychutnať našu cestu životom, mali by sme si ju uvedomovať. Uvedomovať si samého/samú seba. A to dosiahneme tak, že sa naučíme žiť viac v prítomnom okamihu. Práve tieto malé prítomné okamihy tvoria život. Malé veci tvoria tie veľké.

Život je tu a teraz. Vedieť to, nie je klišé. Je to dar, ku ktorému je múdre dospieť skôr ako v poslednej chvíli.

Čas je navzácnejší zdroj, ktorý máme. Je náš, ako pohyb vpred, ktorý sa nikdy nezmení, nikdy nezastane a ktorý nemožno nikdy vrátiť späť.

***

K napísaniu tohto textu ma inšpirovala blogerka Irenka Bártlová svojim blogom Puklina ve zdi i v těle, ktorý venovala zosnulej speváčke Aničke Júlii Slováčkovej.