Príbeh z Cokeville

V živote sa dejú veci, ktoré si niekedy nevieme vysvetliť. Kto riadi náš osud? Existujú zázraky? Je za ne zodpovedný Boh? Všetko záleží len na tom, čomu veríme? A vedci na to používajú jazyk kvantovej fyziky.

Mesto Cokeville, ktoré sa nachádza v okrese Lincoln, medzi mestami Star Valley a Kemmerer na hraniciach Wyoming-Idaho, je podľa mnohých obyvateľov bezpečným miestom na výchovu detí. Obyvatelia Cokeville zrejme nikdy nezabudnú na 16. máj 1986. V tom čase žilo v Cokeville asi 500 ľudí.

David Young pracoval v policajnom zbore v Cokeville, až kým nebol roku 1979 prepustený za nevhodné správanie. Táto udalosť na ňom však zjavne zanechala psychickú stopu. Nasledujúcich 7 rokov žil v Tucsone v Arizone, a do Cokeville sa vrátil až osudného 16. mája 1986.

V tento deň vtrhli spolu so svojou ženou Doris do budovy základnej školy, ozbojení 4 väčšími zbraňami a 9 menšími, pričom si so sebou priviezli v nákupnom vozíku aj vlastnoručne vyrobenú benzínovú bombu. Young vnikol do kancelárie školy, kde zakričal vetu: „Toto je revolúcia.“

Učiteľov toto prehlásenie zmiatlo a všetci usúdili, že obaja útočníci sú pomätení. Doris medzitým chodila z jednej triedy do druhej a zhromažďovala všetky deti, učiteľov a zamestnancov školy pod zámienkou, že ide o školské zhromaždenie, kým neboli všetci natlačení v jednej miestnosti s kapacitou 30 žiakov. Situácia pre 154 rukojemníkov vyzerala beznádejne. Young si pýtal enormne vysoké výkupné. Za každého rukojemníka požadoval 2 milióny dolárov a taktiež sa chcel spojiť s prezidentom. To všetko naznačovalo, že to myslí smrteľne vážne. Rukojemníci mohli dúfať len v jediné – zázrak.

Keď boli všetci v triede, Young rukojemníkom ukázal bombu, ktorá fungovala na spúšťací mechanizmus, ktorý mal upevnený šnúrkou od topánok na zápästí. Učitelia a zamestnanci základnej školy sa snažili udržať škôlkarov až po šiestakov v pokoji a zábave. V maličkej triede prvého stupňa pozerali filmy, hrali hry, modlili sa. Youngovci deti utešovali, aby to „brali ako dobrodružstvo“, no panika v triede postupne narastala a čas sa krátil.

Po dve a pol hodine odrazu nastala zmena. Nervózny Young bombu podal svojej žene a šiel na toaletu. To sa však ukázalo ako fatálna chyba. Doris si šnúrku navliekla na zápästie takisto ako jej muž, no keď sa bavila s učiteľmi, jeden pohyb jej ruky bombu odistil. Ozval sa výbuch a triedu zaplnil dym. Explózia ju pohltila plameňmi a popálila mnoho blízkych detí. Približne v tých momentoch viacero detí zbadalo „krásnu pani“, zatiaľ čo iní videli svojich zosnulých príbuzných či počuli neznáme hlasy, ktoré im hovorili, aby sa ničoho nebáli a premiestnili sa do blízkosti okien.

Nastal chaos. Young sa vynoril z kúpeľne a keď uvidel horieť svoju ženu, zastrelil ju. Žiaci, učitelia, zamestnanci zúfalo vybiehali z budovy, pričom učitelia pomáhali mnohým deťom uniknúť i cez okná. Young videl Johna Millera, učiteľa hudby, ako sa snaží uniknúť a strelil ho do chrbta. Potom sa vrátil na toaletu a zabil sa.

Vnútri budovy bolo počuť výstrely. V tom čase to nikto nevedel, ale intenzívna horúčava ohňa spúšťala všetku muníciu, ktorú si Youngsovci priniesli. Neskôr vyšetrovatelia našli strop a steny posiate dierami po guľkách. Ani jedna nezasiahla žiadne z detí.

Jedinými obeťami boli David a Doris Young. Všetci ostatní prežili, vrátane zraneného Johna Millera. Ukázalo sa totiž, že na bombe explodovala len jedna rozbuška z piatich, čo značne zmenšilo výbuch, ktorý by bol inak schopný odpáliť celú bočnú časť školy a usmrtiť všetkých v miestnosti. Pri neskoršom štúdiu bomboví technici zistili, že drôty na viac ako jednej rozbuškovacej hlavici boli prerušené. Nikto nevie ako a prečo. Keďže bolo horúco a z jednej rozbuškovej hlavice unikal benzín, učitelia požiadali Younga, aby im dovolil pootvárať okná. Experti na bomby tvrdia, že keby zostali zatvorené, výbuch by bol oveľa prudší.

Po výbuchu bolo 79 detí prevezených do nemocníc v oblasti, z ktorých väčšina sa nachádzala viac ako hodinu jazdy od Cokeville, na ošetrenie popálenín a vdýchnutia dymu. Preživší zdieľali svoje príbehy medzi sebou, vyšetrovateľmi, rodinnými príslušníkmi a personálom nemocnice.

Postupom času sa však v tejto vysoko náboženskej a prevažne mormónskej komunite objavil iný príbeh. Stal sa príbehom skôr zázraku ako tragédie. Rukojemníci začali rozprávať svoje príbehy cez duchovnú optiku. O svojich spomienkach čoraz častejšie hovorili na verejnosti s profesionálnymi psychológmi, cirkevnými predstaviteľmi a komunitnými poradcami. Mnohí si spomínali, že sa počas drámy potichu modlili, vytvárali modlitebné kruhy a videli anjelov.

S týmto príbehom je spojených mnoho „malo by“ a „nemalo by“. Ale opierať sa o vieru, dokonca aj pre veriacich, vyvoláva otázky, na ktoré sa ťažko odpovedá. Ak Boh zachránil deti z Cokeville, prečo nie na Columbine a na Sandy Hook?

Väčšina skeptikov by mohla argumentovať, že sa jednalo o šťastie. Ako však vysvetliť tvrdenia detí, ktoré videli anjelske bytosti a svojich zosnulých príbuzných? Prečo by si deti niečo také vymýšľali? Alebo mali halucinácie? Mohli byť modlitby rukojemníkov i celej komunity naozaj vypočuté? Na jednej z policajných fotografií zničenej triedy je dokonca vidieť spálenú stenu, ktorá trocha pripomína obrys bytosti s anjelskými krídlami. Ide o dielo náhody či okolností? Alebo sa stal v Cokeville skutočne zázrak?

Je modlitba ako veľká pavučina s nekonečnými smermi a možnosťami? Cieli na toho, kto je za tým? Čo tento skutok urobí s nimi samými. Zobudí v nich spiacu dôveru? Iniciuje v nich nápady, čo urobiť so zdanlivo neriešiteľnými situáciami? Naštartuje v nich solidaritu s tými, ktorí majú menej než päť chlebov a dve ryby? S tými, ktorí nemajú nič? A keď sa to stane, budeme schopní vnímať „zázraky a znamenia“ aj v zdanlivo samozrejmých, všedných a nezázračných veciach.

Tento príbeh sa zachoval v mnohých knihách a filmoch. Kameron Wixom, syn Hartta a Judene Wixomových, vo svojom príspevku ku knihe Witness to Miracles píše, že ich zachránila detská viera: „Nemusel som vidieť anjelov, počuť ich, ba ani som si nemusel v ten deň myslieť, že by sa ich prítomnosť mohla vyžadovať. Nemusel som si predstavovať, ako Boh zasiahne. V ten deň, keď som vyslovil svoju malú modlitbu, jednoducho som vedel, že to urobí. V ten deň nám priniesol spásu. Toľko toho viem. Som toho živým dôkazom.“