Päť slov, ktoré jej zmenili život

Jednotlivé slova skladáme vo svojej vlastnej mysli. Sú odrazom našich myšlienok. Je len na nás, či ich vyslovíme alebo si ich necháme sami pre seba.

Slová v nás vyvolávajú predstavy a obrazy. Každé písmeno má svoje vibrácie a ich kombinácie a spojenia vyvolávajú v človeku najrôznejšie pocity. Niektoré pôsobia ničivo, niektoré blahodarne. Jazyk, ktorým popisujeme udalosti v našom živote, ovplyvňuje prístup k nim, tiež emócie, ktoré cítime a následne i reakcie či kroky, ktoré podnikneme. Celý tento rozhovor v našej hlave teda určuje, ako ku svojmu životu pristupujeme, ako sa vyrovnávame s ťažkosťami rôzneho druhu a veľkosti.

Vyrastala s vedomím, že je iná a nemala sa za to rada.

Narodila sa s rázštepom pery, a keď začala chodiť do školy, spolužiaci, ktorí ju neustále podpichovali, jej dali jasne najavo, ako musí vyzerať v očiach ostatných: dievčatko so zdeformovanou perou, krivým nosom, vyvrátenými zubami a trochu skomolenou rečou. Bez toho, aby si držala nos, nedokázala ani nafúknuť balón, a keď sa zohla, aby sa napila z fontány, voda sa jej vyliala z nosa.

Spolužiaci sa jej pýtali: „Čo sa ti stalo s perou?“ Opovedala im, že spadla ako dieťa a porezala si ju o kus skla. Akosi sa jej zdalo prijateľnejšie mať nehodu, ako sa narodiť iná. Vo veku siedmich rokov bola presvedčená, že nikto mimo jej vlastnej rodiny ju nikdy nemôže milovať.Dokonca ani ona sama seba.

A potom vstúpila do druhej triedy - do triedy pani učiteľky Leonardovej. Nevedela, ako sa volala menom- oslovovali ju len pani Leonardová. Bola guľatá, pekná a voňavá, s bucľatými rukami a lesklými hnedými vlasmi a teplými, tmavými očami, ktoré sa usmievali aj vo vzácnych prípadoch, keď jej ústa nie. Všetci ju zbožňovali. Ale nikto ju nemiloval viac ako ona. A to zo špeciálneho dôvodu.

Počas voľných chvíľ hrávali jednu hru. Trošku slabšie počula na jedno ucho, ale nechystala sa odhaliť ďalší problém, ktorý by ju odlišoval. A tak podvádzala. Počas skupinovej hry sa naučila sledovať ostatné deti a zdvihnúť ruku, keď tak aj oni urobili. „Hra šepkaním“ si však vyžadovala iný druh klamania. Každé dieťa prišlo k dverám triedy, otočilo sa nabok, zapchalo si jedno ucho prstom a učiteľka zo svojej lavice niečo zašepkala, čo dieťa malo opakovať. Potom sa všetko zopakovalo so zapchaným druhým uchom. Zistila, že nikto nekontroluje, ako pevne je zakryté ucho, a tak len predstierala, že to svoje blokuje.

Ako obvykle bola posledná, ale počas celej hry premýšľala, čo by jej mohla pani Leonardová zašepkať. Z predchádzajúcich hier vedela, že učitelia šepkajú vety ako „Nebo je modré“ alebo „Máte nové topánky?“

Prišiel rad na ňu. Otočila  k učiteľke svoje slabšie počujúce ucho, predstierala, že pevne upchala prstom druhé ucho, pričom prst jemne vystrčila natoľko, aby dobre počula. Čakala a potom počula slová, ktoré pani Leonardová, jej pekná, voňavá učiteľka, ktorú zbožňovala, potichu povedala: „Si krásne a milé dievčatko.“ Bolo to päť slov, ktoré zmenili jej život.