Nikým väčším ako človekom sa v živote nemôžeme stať

Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že jedným z najväčších darov v živote je schopnosť premýšľať.

A tak premýšľa. O rokoch, ktoré prešli. O zážitkoch, o ľuďoch, ktorých mal šťastie na ceste životom stretnúť. A chýbajú mu. Tí, ktorých mal rád viac, ale aj tí, ktorých mal rád menej. Všetci patrili do jeho sveta. Pretože opakom lásky nie je nenávisť, ale nezáujem. Choroba nášho sveta. Robí z nás impotentov neschopných žiť.

Sara so strachom prešla okolo zhrdzavenej železnej brány. Len čo vkročila na rozľahlý pozemok lemujúci chátrajúcu budovu, ako ošúchaný obraz sa pred ňou črtala majestátna stavba. Koľkých príbehov o láske a rozchodoch museli byť tieto majestátne steny svedkami, premýšľala.

Vošla do chodby a pomaly sa vybrala na recepciu. Alzheimer centrum, bolo napísané na bočnom skle pultu tučným písmom. Pracovala pre miestnu mimovládnu organizáciu a bol to jej prvý deň ako dobrovoľníčky v tomto zariadení.

Keď čakala, kým sa začnú formality spojené s nástupom, pocítila ľahké poklepanie na rameno. Otočila sa. Stála pred ňou asi osemdesiatročná žena s tými najjemnejšími očami, aké kedy videla. Prekypovali láskavosťou a teplom.

„Máte krásny úsmev,“ povedal slabý hlas.

Sara si nemohla pomôcť, ale okamžite pocítila náklonnosť k tejto dáme. Vyzerala úplne zdravo a šťastne, no okolo nej vládla melanchólia. Vstala, aby ju pozdravila, a bola prekvapená, ako pevne ju objali vráskavé ruky tejto dámy. Žena voňala jazmínom.

„Máte krásne vlasy, presne ako vaše oči,“ povedala Sara.

„Viete, môj manžel ma príde vyzdvihnúť. Má rád aj moje vlasy. Sme manželia 60 rokov a napriek tomu mi každý deň skladá komplimenty. Pripravila som aj jeho obľúbený koláč, aby to bolo pre neho príjemné prekvapenie,“ odpovedala stará žena takmer jedným dychom.

Práve vtedy prišla jedna zo sestier, aby zobrala ženu po lieky. Keď ju odprevadila do lekárskej miestnosti, vrátila sa po nejaké papiere. Sara sa jej spýtala na dámu a jej manžela. Stará dáma trpela Alzheimerovou chorobou a pred rokom prišla o manžela pri smrteľnej autonehode. Ju priviezli do tohto domova a od toho dňa čakala na niekoho, kto sa už nikdy nevráti. Jej srdce sa však nikdy nevzdalo. Jej manžel žil v jej pamäti, viedol ju a nútil ju každý deň pokračovať.

V Alzheimer centre pri výťahu sedáva žena. Ona si nepamätá, že jej muž nikdy nepríde. Napriek tomu na neho každý deň čaká. Na svojho muža. Tak si to sľúbili. V dobrom i v zlom. V šťastí i v nešťastí. V zdraví i v chorobe. V hojnosti i v nedostatku. Láska nikdy nezabúda.

Pamäť teda nie je najdôležitejšia vec v živote. Je ňou láska. Preto sme ju dostali. Ako šancu k milovaniu. K pochopeniu toho, kto sme. K pochopeniu toho, že nikým väčším ako človekom sa v živote nemôžeme stať.