Najväčšie bolesti sú tie, ktoré nosíme v tichu

Dieťa prichádza na svet ako nepopísaný list papiera a to, čím sa neskôr stane, je priamym výsledkom našej výchovy a prostredia, ktoré mu vytvoríme.

Keď pred časom otriasla českou spoločnosťou masová streľba na Filozofickej fakulte v Prahe, všetci sme vnímali, aké obrovské nebezpečenstvo predstavujú zbrane v rukách dospelého, no psychicky labilného strelca. Lenže aká je naša odpoveď, keď sa útočníkmi stanú deti, ktoré zbraň ani mať nesmú?

Keď trinásťročná žiačka na základnej škole v českých Domažliciach zaútočila nožom na spolužiakov, zostali sme v šoku. Keď sa nedávno podobná tragédia odohrala na slovenskej škole v Staškove a trinásťročný žiak zaútočil na učiteľky a spolužiačku, hnev prebil akékoľvek racionálne uvažovanie.

Keď dieťa spácha brutálny čin, spoločnosť sa pýta „prečo“, no odpoveď leží v tom, čo sme uňho prehliadli – šikanu, rodinné peklo či neliečenú chorobu. Zlyhala rodina, zlyhala škola a zlyhal štát, ktorý ignoroval varovné signály.

História a prax pritom ukazujú, že zatvárať oči a myslieť si, že bezpečnosť škôl vyriešime len detektormi kovov alebo zákazom nožov, je naivné. Keď príde k fatálnemu psychickému skratu, zbraňou sa môže stať čokoľvek, ak zlyhá ľudská myseľ.

Trinásťročný chlapec síce môže fyzicky merať 180 cm a mať silu dospelého, no jeho mozog je stále detský – moderná neuroveda totiž dokazuje, že centrum racionálneho uvažovania, sebakontroly a analýzy rizík sa plne vyvíja až do 25. roku života. Technologická informovanosť navyše neznamená psychickú zrelosť – emočný vývoj detí dnes za tým technologickým brutálne zaostáva. To, že dieťa vie veci z internetu alebo si vopred pripraví nôž, nie je chladnokrvný kalkul dospelého zločinca. Ide o prejav dlhodobej šikany, traumy či psychopatológie. Deti v tomto veku fungujú v takzvanom tunelovom videní, kde hľadajú len okamžitý únik alebo pomstu. Kvôli biologicky nezrelému mozgu však nedokážu reálne precítiť nezvratnosť smrti ani domyslieť celoživotné následky pre obete a seba samých.

Keď sa stane niečo takéto brutálne, je úplne samozrejmé, že sa dieťa nemôže v pondelok len tak vrátiť do školy a sadnúť si späť do lavice. Je Je jasné, že ochrana spoločnosti a bezpečnosť ostatných detí musí byť absolútnou prioritou. Právny systém by preto mal samozrejme v takýchto prípadoch obsahovať adekvátne riešenia, čo patrí do rúk kompetentným orgánom.

Znížením trestnej hranice sa rieši už len dôsledok a nie príčina. Nie deti, ale my dospelí a naša spoločnosť spôsobili to, že pri niektorých skutkoch súčasný právny systém zvažuje o tomto kroku. Aj organizovaný zločin sa však prispôsobuje a namiesto trinásťročných detí pošle do ulíc ešte mladšie deti. Celý represívny systém tak bude iba zatvárať čoraz mladšie deti, zatiaľ čo skutoční strojcovia zostanú na slobode.

Prevádzka väzníc stojí štát tisíce eur mesačne na jedného väzňa. Naopak, investícia do sociálnych pracovníkov a psychológov na školách je to najľudskejšie, čo môžeme z hľadiska prevencie urobiť. Jeden odborník na škole, ktorý si všimne utiahnuté, šikanované alebo agresívne dieťa včas, dokáže zabrániť tragédii. Zachráni životy obetí a zachráni aj život toho dieťaťa.

Žijeme v dobe, kedy sú detskí psychológovia a psychiatri nedostatkovým tovarom a na termín sa čaká mesiace. Ak rodina, škola a štát nezačne brať duševné zdravie detí vážne, tragédie sa môžu opakovať. Ale musíme liečiť príčinu, nielen riešiť následky.

Zachyťme tieto problémy skôr, ako dieťa zoberie do ruky akýkoľvek nebezpečný predmet. Pomôžme deťom skôr, ako zoberú do ruky nôž.