Na Dušičky

Je tu prelom októbra a novembra a s ním aj sviatok zosnulých. Cesty za našimi zosnulými bývajú skúškou nervov a trpezlivosti.

Treba upratať a vyzdobiť hroby, predtým nakúpiť sviečky, chryzantémy, ozdoby. Tí, ktorých blízki odpočívajú príliš ďaleko, štartujú autá a za jeden deň sú schopní obehnúť celú republiku.

Minulé Dušičky mal službu. Niekedy sa aj tvrdému chlapovi zarosia oči, i keď si myslí, že už všetko videl. Toto bol ten prípad. Viezli šestnásťročného chlapca, ktorý skočil zo skaly. Chcel sa zabiť. Blbec. Neváži si život. Dajte mu to zaplatiť, povedali by ste si. Keď prileteli na miesto, ležal v kroví vystrašený chlapec, celý mokrý, špinavý, s prosebným výrazom v očiach ako doráňané vtáča. A nebol to blbec, bol to slušný chlapec. Len v blbej situácii. Chlapec, ktorý jednoducho zle vyhodnotil okolnosti, ktoré sa mu stali a nevedel ako ďalej. Hoci bol v bolestiach, napriek tomu pozdravil, počúval. Triasol sa od zimy, ale stále sa ospravedlňoval za to, že im robí robotu. Chlapca ošetrili, zahriali, dali mu lieky proti bolesti.

Pozoroval všetkých, ktorí chlapcovi pomáhali. Pomohli dostať ho do bezpečia, odniesť do vrtuľníka. Prileteli do nemocnice a jeden záchranár sa ku chlapcovi vo výťahu ešte naklonil, chytil ho otcovsky za rameno a hovoril mu: „Veru, urobil si hlúposť, ale týmto nič nekončí, vzchopíš sa, dostaneš sa z toho, život pôjde ďalej a budeš v poriadku. Urob za tým čiaru a neboj sa.“

Na tom chlapcovi bolo vidieť obrovskú úľavu. Pozoroval zdravotníkov, ktorí chlapca prijímali v nemocnici. Pri príjme na urgente boli tak súcitní. Doktor, ktorý ho vyšetroval, anestéziologička, sestričky, sanitári. Nebol to pre nich „blbec, čo sa chcel zabiť“. Bol to jednoducho chlapec, ktorí potrebuje pomoc, utíšiť, možno objať. Urobiť tú pomyselnú čiaru a začať znova a lepšie. A oni to pre neho robili.

Bol v tej chvíli taký hrdý, že je súčasťou tohto tímu. Tímu, pre ktorý je úplne prirodzené „prídeme, pomôžeme, nesúdime“.

Chcel by poďakovať všetkým, ktorí sú ochotní sa zastaviť a pomôcť, keď má niekto zdravotné problémy. Všetkým, ktorí sa touto krásnou prácou živia. On mal to šťastie, že už bol pri mnoho záchranách života a vždy je to práca množstva ľudí. Každý v tom reťazci je mega dôležitý. Každý jeden. Ďakuje za to, že si sťahujete kurzy, ďakuje za to, že si kupujete knižky, ďakuje za to, že sa zaujímate o prvú pomoc, o urgentnú medicínu, o ľudí, ktorí ju robia. Ďakuje, že robíte tento svet lepším.

Večer si sadol do auta a uháňal s priateľkou do divadla. Čakala ho Štraussova Salome. Skvostný Richardov kus na libreto majstra Oscara Wilda. Opera o ľudských slabostiach a hriechu. O pomste a nádeji. O tajomstve lásky, ktoré je väčšie, než tajomstvo smrti.

Vyšiel z divadla pokorný ako jeseň. Rozdala, čo mala. Cítiť ju všade. Nostalgickú starú dámu, ktorá sa na nás pozerá inakšie. V omamnom objatí chryzantém, akoby zastal čas. To cintorín v nás dostal zelenú. Až pokým nedohorí sviečka na hrobe. Chvíľa, čo zmenila sa na večnosť, zavolá nás zas o rok – na Dušičky.

Tieto spomienkové dni sa stali akýmisi predskokanmi Mikuláša a Vianoc. Možno už nastal čas zavrieť peňaženky a otvoriť srdcia. Mohli by sme na to myslieť, keď sa budeme zas predháňať, kto má najväčšie sviečky na hrobe. Doktor Freud by mal pre nás jasnú odpoveď.

„Aký zvláštny je človek.

So živými sa háda a mŕtvym prináša kvety.

Roky sa s človekom nerozpráva a keď umrie,

vzdáva mu úctu.

Na návštevu živého človeka nemá čas,

no zostáva celý deň na vigílii.

Nevolá, neobjíma, nerozpráva sa so živými,

ale zúfa nad mŕtvymi.

Zdá sa, že pre niekoho je cennejšia smrť a nie život...“