Moruša

Na prechádzke som zbadala morušu, ktorá sa rozpadla na dva kusy. Ale z toho rozvráteného kmeňa vypustil strom nové korene. Aby sme si znovu pochutnali na jeho plodoch. Je to ako zázrak. Moruša sa pre mňa stala symbolom prežitia.

Psychológ a mystik C.G. Jung povedal, že "strom, nemôže vyrásť do neba, pokiaľ jeho korene nesiahajú  do pekla". To zodpovedá realite. Korene každého stromu sú v hĺbke rozkonárené ako jeho koruna nad zemou. Aj my občas zablúdime do hĺbky samého seba, do svojich koreňov.  Niekedy by si aj človek povedal, že sa na to vykašle. Kým ale trvá život, prebieha aj rast, so všetkou bolesťou, ktorá k tomu patrí. Ale ten výhľad z vrchu koruny, ten potom stojí za to.

Korene prerážajú zem,
derú sa do hĺbky.
Tak ako ja siaham na svoje dná.
A potom rastiem.
So všetkou bolesťou.
Občas sa rozpadávam,
odpadne mi nezdravá vetvička.
Niekedy sa musím vrátiť.
Alebo utekám od pocitu,
že ma obmedzujú moje korene.
Keď ma vyvráti búrka,
zapustím nové.

Vždy sa teším,
keď žijem to,
v čo verím a čo milujem.
Nemám pocit dlhu.
Prúdi mnou miazga.
Energia od bytostí za mnou.
Bolo ako bolo.
Je ako je.

Ďakujem sebe,
ďakujem rodičom,
ďakujem predkom,
že dokázali poslať život
ako štafetu,
cez generácie a storočia,
až ku mne.
Ďakujem všetkým,
čo nám i v ťažkých dobách
priali mier a šťastie.
Aj ja ho prajem svojim deťom
a ďalším generáciám.

*písané pre blogosféra