Moji Valentínovia

Láska sa nemá dokazovať iba jeden deň v roku. Pôvodná myšlienka sviatku sa bez množstva darčekov nestráca. Ale spríjemní aspoň na chvíľu všedný deň uprostred chladného februára.

Ich príbeh je príbehom vytrvalosti, úcty a lásky k sebe navzájom. Je o dvoch pre mňa výnimočných ľuďoch.

Jozef pochádzal z intelektuánej rodiny. Vyrastal v prostredí, v ktorom sa kládol dôraz na vzdelanie, kultúru a sebavzdelávanie. Dobre ovládal nemčinu i latinčinu a deskriptívnu geometriu. Športoval v Sokole. Keď mu náhle zomrel otec, z finančných dôvodov musel prerušiť štúdiá. Išiel sa učiť za učiteľa. Po absolvovaní skúšok z pedagogiky, logiky a metodiky dostal ponuku učiť na Slovensku. Stal sa teda novým učiteľom českej národnosti na Štátnom slovenskom dievčenskom gymnáziu. Hoci ešte nebol úplne kvalifikovaný, učiť už mohol. Presťahoval sa krátko pred prvým septembrom. Škola bola známa spočiatku silným zastúpením českých profesorov a nábožensko-národnými tradíciami. Po skončení učiteľskej akadémie Jozef ešte diaľkovo dva roky študoval, aby získal potrebnú kvalifikáciu a mohol mať vyššiu platovú triedu. Vybral si matematiku a telocvik. Riaditeľ tajomšej školy bol Čech a snažil sa mu poskytovať akú takú podporu. Ale Jozef sa cítil v meste, v ktorom nikoho nepoznal, bez rodiny veľmi osamelý.

S Františkou sa stretli na prechádzke. Pokukovala po ňom už v kostole, lebo počula o ňom od svojej sestry, ktorá chodila na gymnázium. V duchu sa túžila s ním stretnúť a možno s ním aj randiť. Vzduch bol svieži a park sa pomaly obliekal do zlatistých odtieňov zapadajúceho slnka. Kráčali po chodníku, keď sa ich pohľady stretli. Nie v zhone, ale v tom vzácnom momente ticha medzi dvoma krokmi. Stačil jeden nenútený úsmev a krátka poznámka o kráse večera, aby sa neznámy človek stal niekým, koho chcete spoznať bližšie. Rozhovor začal plynúť rovnako prirodzene ako šuchot lístia pod nohami a obyčajná prechádzka sa zmenila na začiatok príbehu, ktorý ešte ráno nepoznali. Jozef sa zahľadel do očí útlej Františky. Bol to ten moment, kedy sa obyčajné sympatie menia na hlbokú náklonnosť. Pozval ju do kostola nasledujúcu nedeľu. Veď láska predsa prichádza i nečakane. Udrie ako Amorov šíp a mení životy. Zvyšok romániku mal rýchly spád.

Zobrali sa v jeden zimný piatok 2. novembra, aj keď sa poznali len pár týždňov. Rodičia Františky neboli spočiatku príliš nadšení, že sa ich dcéra chce vydať po krátkej známosti a ešte k tomu za „Čechúňa“. To sa predsa nepatrilo. Ale intenzívny začiatok citov prerastal v silné puto. To prekonalo všetky počiatočné predsudky aj protivestvá. Hostina sa konala v dome riaditeľa školy. Riaditelia stredných škôl a učiteľských ústavov mali totiž vtedy nárok na naturálny byt so štyrmi izbami v budove ústavu. Jozef býval v maličkej izbe v podkroví v dočasnom nájme. Riaditeľ pozval niekoľkých priateľov, aby prišli o 19:00 na stretnutie s občerstvením. Nikto z nich nevedel, že sa zúčastnia svadby. Riaditeľova manželka a Františkina mamička upiekli svadobnú tortu a vyzdobili obývačku bytu kvetmi. Jozef mal na sebe oblek a kravatu, Františka závoj po mamičke a tmavomodré zamatové šaty. Hostia, ktorí prišli, boli šokovaní, keď sa dozvedeli, že sa zúčastňujú svadby. Novomanželia sa stali hlavnou témou v klebetách mesta, kde všetci hovorili, že ich manželstvo dlho nevydrží.

Situácia v krajine sa pod vplyvom hospodárskej krízy komplikovala, čo sa odzrkadlilo aj na školských pomeroch. Životné náklady sa výrazne zmenili. Vzrástli ceny potravín, služieb, spotrebného tovaru, lekárskej starostlivosti a liekov, oblečenia i bývania. Keď sa brali, služobný plat profesorský a učiteľský sa skladal zo služobného, činovného a výchovného. Slovenské diéty, pretože sa vychádzalo z predpokladu, že českí učitelia sú tu len prechodne a boli akési odškodnenie za ťažšie životné a pracovné podmienky, dostávali Česi len vtedy, ak boli na Slovensko prikázaní. Ak boli ustanovení, výhodu nedostali, napriek tomu, že im bola prisľúbená. Zároveň sa museli preukázať vedením dvojitej domácnosti, jednej v Čechách alebo na Morave a druhej na Slovensku. V tej dobe, každý kandidát profesúry, vymenovaný na strednú školu (aj s úplnou kvalifikáciou), bol v pomere súkromnoprávnom, ktorý mohol byť kedykoľvek zrušený bez udania dôvodu a bez nároku na odškodné. Za prvé tri mesiace nemal nárok na nijaký plat. V prípade úplnej nemajetnosti mohla byť na základe osobitnej žiadosti poskytnutá podpora vo výške 450.- Kčs mesačne. Ďalších deväť mesiacov boli platy vo výške 650.- Kčs. V tej dobe ženy chlieb piekli doma a varili každé jedlo. Neskôr, keď Františka otehotnela, náklady na zdravotnú starostlivosť a honorár lekára splácali v mesačných splátkach. Vždy sa snažili byť šetrní a dobrí hospodári s peniazmi, ktoré im podľa ich slov „Boh poskytol“.

S rozbíjaním Československa prišli aj perzekúcie. Situácia Čechov na Slovensku sa začala rapídne zhoršovať už po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie Slovenska. Boli to pre oboch naozaj strašné chvíle. Zdalo sa, akoby sa samo nebo nad nimi zavrelo. Jozefa sa nakoniec odchod českej inteligencie nedotkol. Bol ženatý otec malého dieťaťa s veľkou podporou svojej novej rodiny, športovej komunity i školy.

Druhá svetová vojna bola bezpochyby najstrašidelnejším obdobím ich života. Frontové roky prežívali dosť ťažko. Františka nikdy nevedela, kde Jozef presne je. Veľa komunikácie prostredníctvom listov nebolo dovolené, keďže Jozefova práca bola, kvôli dobrej znalosti jazykov, vo vojenskej spravodajskej službe. Dlhé dni a noci plné neistoty a strachu boli veru ťažké. S malou dcérkou im veľmi chýbal. Počas vojny žili s jej rodičmi a pomáhali si tu doma, ako sa len dalo. Bežnou súčasťou dňa bolo dlhé čakanie na základné potraviny, mydlo či uhlie. Kvôli náletom museli byť okná zatemnené, život sa po tme zastavil.

Vojna stála milióny obetí, zničené rodiny, domovy a krajiny. Ich viera v slobodu však silnela. Dôverovali, že sa opäť spolu zjednotia pre špoločný život. Františka po skončení dvojročnej obchodnej školy začala pracovať v administratíve. Jozef, ako hovorieval, naďalej slúžil v slovenských školách. Spolu 45 rokov.

Podľa nich recept na šťastný život si každý píše a zaplatí sám.

Paráda! Boli manželia úžasných 70 rokov. Dobrý vzťah so starými rodičmi býva postavený na tom, že dávajú lásku len tak, bez podmienok a bez očakávaní. Skrátka, nevidno ich neresti, lebo ponúkajú bezpečný prístav. Boli to skvelí poslucháči a rozprávači rozprávok. Čaro, ktoré sa nedá opísať slovami. Odjakživa to bolo tak. Františka, pokiaľ vládala, každý týždeň piekla domáci chlieb. A voňavé škoricové rožky-to zbožňované „Jozefovo pokušenie“.

Táto fotografia sa stala jednou z mojich najobľúbenejších, pretože symbolizuje, ako sa držali za ruky a kráčali tak spolu životom...

Zdroj: môj fotoarchív