Môj kamarát Scout

Každý z niečim bojuje. Nevzdávajte to, keď sa trieštiaci účinok mnohých tlakov zdá byť neoblomný. Nevzdávajte to, keď na poli, ktoré vám bolo zverené, žatva nevyzerá sľubne. Nevzdávajte to.

„Tu som, chlapče!“ Zvolal som znova.

Zišiel som po cementových schodoch za armádnymi kasárňami a počúval som v nádeji, že začujem odpovedajúce mňaukanie alebo že uvidím čiernobiely záblesk smerujúci ku mne. Nebolo však po ňom ani stopy. Teraz som začínal panikáriť. Ešte som mu nedal meno, ale kŕmil som ho celé mesiace. Vidieť ho, sa stalo vrcholom môjho dňa.

Jasne som si pamätal, kedy sme sa prvýkrát stretli. Tú noc som sedel na tých istých studených cementových schodoch a hľadel som von do tmy. Cez nohavice mi presakoval dážď, ale bolo mi to jedno. Jediné svetlo vychádzalo zo žiary mojej cigarety.

Šesť mesiacov pred tou nocou bola moja jednotka nasadená v boji. Počas útoku vybuchol mínomet 10 stôp odo mňa. Zanechal mi traumatické poranenie mozgu. A jednosmernú letenku domov. Odvtedy som žil na základni, ale neprispôsoboval som sa dobre. Bol som paralyzovaný úzkosťou a snažil som sa prekonať každý deň. Väčšinou som bol unavený. Sedel som tam na tých studených cementových schodoch a chcel som to všetko vzdať.

„Mňau...“

Pozrel som sa hore. Čiernobiele mačiatko s okrúhlymi zelenými očami sa na mňa pozeralo. Jeho hlava trčala z kríkov o pár krokov ďalej. Znova mňaukalo. Potom vyskočilo zo svojho úkrytu a priskackalo priamo ku mne. Bol to maličký a premočený kocúrik, no obtrel sa mi o nohy. Keď som sa načiahol, aby som ho pohladil, naklonil sa do môjho dotyku a mrnčal.

To bolo všetko. Ale zlomil som sa. Plakal som, slzy sa mi v chladnom daždi kotúľali po lícach. Kocúrik ma sledoval. Nevystrašil som ho. V skutočnosti tam stál, akoby vedel, ako zúfalo potrebujem priateľa. Práve v tej chvíli.

Pozrel som sa do jeho zelených očí a on sa pozeral do mojich. Aspoň tak som to vnímal. Jednoznačne bol zatúlaný.

„Kedy si naposledy jedol?“ povedal som a pohladil ho po mokrej srsti.

Postavil som sa, cigaretu som zahasil. Chcel som ísť pohľadať pre neho nejaké jedlo. Možno nebudem schopný zatiaľ vyriešiť svoje vlastné problémy, pomyslel som si. Ale jeho problémy? Môžem urobiť niečo, aby som ich napravil.

Stala sa z toho rutina. Každý deň som chodil na zadné schody ku baráku s balíčkom tuniaka a papierovým tanierom. Zvyčajne ma už kocúrik čakal. Stal sa viac než niečim, pre čo sa mi chcelo žiť. Postupom času ma inšpiroval, aby som hľadal pomoc pri depresii. Dokonca mi dodal sebadôveru, aby som sa nebál vzťahu. S Blankou sme sa poznali roky. Boli sme spolužiaci zo strednej školy v našom rodnom meste a keď som narukoval, zostali sme v kontakte. Teraz sa toto spojenie prehĺbilo.

Nerád som sa vracal dnu bez toho, aby som videl svojho obvyklého stravníka na večeru, ale čakanie i privolávanie bolo v tento večer zbytočné. Zavolal som Blanke v obave, že som ho videl naposledy.

„Je mi to tak ľúto, Matúš,“ povedala Blanka.

Vedela, koľko pre mňa kocúrik urobil. Boli časy, keď som nevedel, či by som sa dokázal spamätať z takejto straty. Ale teraz som bol na tom lepšie a keby som musel, prekonal by som to.

„Dúfam, že sa objaví,“ snažila sa ma upokojiť Blanka.

Ale neobjavil sa. Väčšinu večerov som stále chodil von za barák, aby som sa pozrel, či sa môj malý kamoš vrátil. Pristihol som sa pri predstave, že si našiel skutočnú rodinu, ku ktorej by sa mohol vrátiť. A zaslúžil si to.

Jedného dňa sme spolu s Blankou nakupovali neďaleko základne, keď sme náhodou narazili na akciu adopcie zvierat, väčšinou mačiek. Blanka vedela, že pre mňa existuje len jedna mačka, ale nemohla odolať.

„No tak! Ideme sa na nich len pozrieť,“ povedala a potiahla ma za ruku.

„Ukáž im trochu lásky.“

Pomyslel som si na to, ako to jednu noc pre mňa urobilo jedno malé čiernobiele mačiatko. Vybrali sme sa teda cez úzky priestor medzi klietkami. Niektoré z mačiek sa tlačili na mreže a žiadali o pozornosť. Keď medzi mrežami vystrelila čiernobiela labka a udrela ma po ruke, zasmial som sa. Naklonil som sa, aby som lepšie videl na divokú mačku vo vnútri. Pohľad jeho zelených oči sa stretol s mojim. Bol som ako omráčený. Môže to vôbec byť on?

„To je on! Z kasární!“

Otvoril som klietku, zdvihol ho a pevne držal. Neustále mrnčal, akoby vedel, že neexistuje taký spôsob, aby som ho znova nechal ísť. A mal pravdu.

Pomenoval som ho Scout a stal sa mojím stálym spoločníkom v kasárňach. Keď som prechádzal procesom lekárskeho prepustenia, bol tam Scout. V zlých dňoch sa mi schúlil do lona a mrnčal, kým som sa necítil lepšie. Oficiálne som odišiel z armády. Čoskoro sme sa s Blankou zasnúbili a Scout sa so mnou presťahoval, aby som jej bol bližšie.

Bol som ďaleko od osamelého a depresívneho muža, ktorého Scout prvýkrát oslovil v daždi, ale stále som mal na čom pracovať. Od Scouta a Blanky som mal podporu i motiváciu, ktorú som potreboval.

Dbal som na pravidelný pohyb a zdravé stravovanie. Dokonca som prestal fajčiť. Vrátil som sa do školy, aby som získal magisterský titul v odbore klinická rehabilitácia a poradenstvo v oblasti duševného zdravia. Chcel som pracovať s kolegami veteránmi. Mojou najväčšou túžbou bolo byť pre niekoho tým, čím bol pre mňa Scout. Lebo v živote si dáme len toľko šancí, koľko pádov sme schopní prijať...