Máte doma pamätníček z detstva?

Tieto spomienky voňajú atramentom. Detské pamätníčky boli naším prvým sociálnym médiom. Predbiehali sme sa, kto má v ňom najkrajšiu básničku či kresbu.

Dnes ich nahrádzajú lajky, komentáre a digitálne steny na Instagrame či TikToku. Ale pred niekoľkými desaťročiami malo každé dieťa v školskej taške iný poklad – papierový pamätník s čistými voňavými stranami.

Tento malý zošit v pevnej väzbe bol skutočným strážcom aj mojich najčistejších priateľstiev. Svet skrytý v školskej lavici. Pamätníček sa nepožičiaval hocikomu. Bola to česť. Putoval len medzi tými najlepšími kamarátmi, obľúbenými učiteľmi či rodinou.

Najmilší obrázok z môjho detského pamätníčka.

Odovzdával sa s jasným posolstvom: „Napíš mi tam niečo a nakresli obrázok.“

Nasledovali dni napätia, kedy som čakala, čo dotyčný vymyslí. Keď sa mi pamätník vrátil, listovala som v ňom ako v najvzácnejšej knihe. Každá stránka bola originálom, ktorý odrážal osobnosť autora.

Rýmovačky, ktoré pozná celá generácia. Kto by si nepamätal na klasické veršovanky, ktoré sa dedili z generácie na generáciu? Tieto texty v sebe niesli detskú naivitu, ale aj hlbokú úprimnosť.

„Len tri slová v srdci maj: miluj, trp a odpúšťaj“.

„Pamätaj si, pamätaj, keď ti bude najhoršie, na mňa nezabúdaj.“

Naša najvtipnejšia spolužiačka je podnikateľka v gastro službách.

„Keď skočíš do vody, nepozeraj na ryby. Keď skočíš do manželstva, nerob veľké chyby.“

„Nehnevaj sa, Janka, že je život krátky, keď nám bude v hrobe zle, vylezieme spiatky.“

Helenka má 3 deti a žije v Anglicku.

„Lístoček písaný na dubovom stole, nedaj ho, Janka, prečítať nijakej potvore. Hocaká potvora lístoček by vzala a do našej lásky, by sa zamiešala.“

„Miluj, miluj, každého len študenta žiadneho. Lebo študent taký vták, pomiluje, nechá tak.“

Daník je milovaný, je z neho žurnalista.

„Život je javisko, na ktorom musíš stáť. I keď ti duša krváca, ty sa musíš smiať.“

„Na more života púšťa sa tvoja loď. Vietor je priaznivý, nuž ty len smelo choď. Plávaj vždy šťastiu v ústrety. Loď tá ťa nesklame - nuž nesklam ani ty.“

Veru, to boli časy. Neviem ako sa má Hanička, žije v USA.

Tieto riadky sprevádzali kresby srdiečok, fialiek, nezábudiek alebo vylepené lesklé scrapové nálepky s motívmi anjelikov a zvieratiek.

Tie najtajnejšie priania bývali skryté pod prehnutým rohom strany s nápisom: „Kto tento roh otvorí, ten ma veľmi rád vidí.“

A môj najmilší bratránek.

Prečo na ne rada spomínam?

Pamätníčky mali v sebe niečo, čo digitálny svet nedokáže nahradiť – hmatateľnú stopu človeka. Videli som v nich skutočný rukopis našich blízkych, ich snahu nakresliť niečo pekné, aj keď možno neboli rodení umelci.

Veru, Monička, priateľstvo sa kúpiť nedá, preto som vďačná za to tvoje od škôlky.

Keď som tieto zošity po rokoch objavila na dne skrine, zaviala na mňa silná nostalgia. Sú strojom času, ktorý ma okamžite vráti do bezstarostných čias detstva, školských prestávok a prvých priateľstiev. Pripomína mi ľudí, z ktorých mnohých som už roky nevidela, no ich odkaz zostal v mojom pamätníčku.

***

foto: moje