Manželské Česko-Slovensko

Československá republika je dodnes zdrojom mnohých romantických predstáv, ale i skreslených informácií. No v láske sú všetky sociálne a územné bariéry bezpredmetné. Práva a statusy, ktoré ovplyvňujú náš život strácajú na význame.

V rokoch 1980 až 1989 bolo v Československu uzavretých 58 398 manželstiev medzi obyvateľmi českej aj slovenskej národnosti (4,9 % všetkých manželstiev). V rovnakých rokoch sa v zmiešaných česko-slovenských manželstvách narodilo 77 885 detí (3,7 % všetkých detí narodených v manželstve). To znamená, že približne pätina manželov v týchto medzietnických manželstvách sa asimilovala do jednej z etnických skupín. V Českej republike tvoria Slováci 4,0 % populácie; v Slovenskej republike predstavujú Česi 1,2 % populácie.

V rokoch 2004 – 2018 sa na Slovensku podiel ženíchov so slovenským štátnym občianstvom pohyboval v rozmedzí 88 – 90 %, u neviest bol tento podiel vyšší, a to medzi 96 – 98 %.

Slovenské ženy si v porovnaní so slovenskými mužmi častejšie vyberajú manželské náprotivky zo zahraničia. Štátne občianky a občania Českej republiky predstavujú dlhodobo pre slovenských ženíchov a nevesty hlavných partnerov z cudzincov.

***

Keď ju prvýkrát zbadal, pomyslel si, že také niečo sa deje iba vo filmoch. Pršalo, kvapky dopadali na dlaždice a ona stála pod starou lampou na rohu ulice na Malej strane. Vlasy mala strapaté od vetra, na nose jej pristávala jedna neposlušná kvapka. Smiala sa, akoby jej bolo jedno, že je celá premoknutá. V tej chvíli pochopil, že ho život doteraz klamal – pravá krása nebola v dokonalosti, ale v chaose. Lenže ako ju osloviť? Ako nájsť slová, keď všetko, čo mu napadalo, znelo ako replika z lacnej romantickej komédie?

A potom to spravila ona. Zdvihla obočie, usmiala sa a povedala: „Čekal jsi na mě, nebo jen předstíráš, že náhodou stojíš na tomhle místě?“ “ Rozosmial sa. „Náhody neexistujú.“

A tak sa to začalo. Ich dni boli ako mozaika drobných zážitkov. Rána s vôňou čerstvého chleba, popoludnia strávené objavovaním skrytých kaviarní, noci, keď len tak ležali na terase a rozprávali sa o nezmysloch. Bola to láska bláznivá, spontánna, hlboká. Ale ako to už v každom dobrom príbehu býva, šťastie nie je nekonečné. Prišla správa. „Musím odejít.“ Len dve slová, ktoré roztrhali všetky plány, ktoré mali. Odchádzala do inej krajiny, za snom, ktorý mala už predtým, než ho stretla.

„Víš, že kdybych mohla, zůstanu,“ povedala, ale on vedel, že jej odchod je správny.

Láska nie je o držaní, ale o tom, že necháš druhého lietať. Rozlúčka bola ťažká. Stáli na peróne, ona sa usmievala cez slzy, on predstieral, že je v pohode.

„Budeš mi chybět,“ povedala.

„Nie viac ako ty mne,“ odpovedal. A potom odišla.

Nasledujúce mesiace boli zvláštne. Bez nej bol svet iný, akoby stratil trochu farieb. Ale život šiel ďalej. Stále si písali, ale tušil, že to nebude trvať večne. A tak sa to pomaly vytrácalo. Až raz dostal SMS. Po jej prečítaní ihneď vyrazil na „ich ulicu“, znovu pršalo. A tam, pod tou starou lampou, stála ona. S rovnakým strapatým účesom.

„Čekal jsi na mě, nebo jen předstíráš, že náhodou stojíš na tomhle místě?“ Zasmial sa. „Náhody neexistujú.“

A tak sa to začalo znovu.