Lopárik

Ani sme sa nenazdali a je tu november a ani neviem, prečo vo mne vzplanula spomienka, ktorá sa len okrajovo dotýka gastronómie.

V mojej prvej práci, po ukončení školy, sme mali vrátnika, pána Ladislava. Bol to veľmi milý pán na dôchodku, ktorý bol vždy oblečený ako zo škatuľky-v košeli a kravate. Vždy nám otváral ráno dvere a prvý krok do práce bol tak veľmi príjemný. Vedel rozprávať zaujímavé historky s humorom jemu vlastným. Po čase ho nahradili automatické dvere a bezpečnostný systém.

Vy, ktorí sa pamätáte, preneste sa do obdobia normalizácie a socialistickej demagógie vtedajšej doby a vy, ktorí ste túto dobu nezažili, skúste pochopiť nepochopiteľné. Kto v tej dobe nebol komunista a chcel mať aspoň z časti prijateľný tzv. kádrový posudok, ktorý výrazne ovplyvňoval aj jeho prémie alebo osobné ohodnotenie, a tým pádom aj životnú úroveň, tak bol členom ZČSSP (Zväzu československo-sovietskeho priateľstva). Tak bol aj on. A pretože sa na ich stredisku celoročne, okrem jednej schôdze, kde dostali obloženú žemľu, kávu a pohár Salvatórky (minerálna voda), nevykazovala žiadna činnosť, dostal ich predseda pokarhanie až z Prahy (tam mali Generálne riaditeľstvo) a príkaz, že má na Mesiac Československo-Sovietského priateľstva zorganizovať pre členov súťaž : „Čo vieš o ZSSR“.

Na xeroxovej, liehovej kopirke rozmnožil teda ich predseda otázky a pridal aj hárok so správnymi odpoveďami, kde stačilo napísať už len svoje meno. Nakúpil ceny, zvolal mimoriadnu schôdzu a formou losovania z krabice od pracovnej obuvi určil víťazov. Čo bola prvá cena si už nepamätal, ale on získal na drevenej preglejke z farebných, nalepených dýh, obraz Leninovej tváre. Asi 30x20cm rozmer, ktorý putoval rovno do spodného šuflika jeho pracovného stola.

A teraz to gastronómické! Po čase ten obraz začal prakticky používať ako lopárik. Obrázkom Lenina na stolnú dosku a tou hladkou stranou nahor. Krájal si na ňom slaninku, cibuľu, klobásky, uhorky a rôzne dobroty, čo mu robotníci z dedín znášali ako prejav, že majú radi svojho dobrého majstra. Lenže všetko má svoj koniec. Nie, lopárik s Leninom sa nerozpadol. Ale na návštevu prišiel Generálny riaditeľ z Prahy so súdruhmi zo spriateleného závodu v ZSSR. Pochodili po závode a zastavil sa aj v jeho kancelárii. A práve v čase, keď umýval lopárik značky „Lenin“ v umývadle.

Záver bude krátky a rýchly. Cenu mu zhabali, o týždeň bol vylúčený zo ZČSSP, jeho fotografia bola odstranená z tabule „Vzorní pracovníci“ vo vestibule administratívnej budovy a nezobrali ho na ROH organizovaný výlet do Drážďanskej galérie, kde vraj v autobuse už po niekoľkých kilometroch za mestom bolo počuť štrngot prázdnych fliaš od alkoholu. To znamená, že ak o seba štrngali, museli byť najmenej dve!. Ale zabudli na jedno. Rok predtým túto „súťaž vyhral“ a prvú cenu, sadrovú bustu V . I . L mal doma uloženú v krabici v pivnici.

Nechcem týmto príspevkom nikoho uraziť. Bola taká doba. A spomienky sa nemajú nechávať len pre seba, ale treba sa s nimi deliť, zvlášť keď sú veselé.