Keď dáš, dostaneš

Vianoce sú časom zázrakov a splnených prianí... No nie všetky deti majú to šťastie zažiť Vianoce plné radosti.

Bola matka, samoživiteľka, troch malých detí a pracovala za nízku mzdu. Nemali veľa peňazí, ale mali strechu nad hlavou, jedlo na stole a dostatok oblečenia. Nebolo to veľa, ale im to stačilo. Deti jej neskôr povedali, že v tom čase ešte netušili, že boli chudobní. Jednoducho si mysleli, že ich mama je sporivá.

Bol vianočný čas, a hoci nemali peniaze na mnoho darčekov, rozhodli sa ho osláviť v kostole, s rodinou i priateľmi a výletmi do centra, kde bolo farebné vianočné osvetlenie. Plánovali aj štedrovečernú večeru a výzdobu bytu.

Vianočné nákupy v obchodnom centre si jej deti vždy užívali najviac. Týždne o tom hovorili, pýtali sa svojich starých rodičov i seba navzájom na vysnívané vianočné darčeky. Mala z toho hrôzu. Mala našetrenú iba malú sumu na darčeky, ktoré musela rozdeliť medzi nich všetkých.

Napokon nastal ten skvelý deň. Vstali veľmi skoro. Každému dieťaťu dala príslušnú sumu a išli spoločne do obchodov. Dala im dve hodiny na nákup a potom sa mali stretnúť pri stromčeku na námestí.

Keď večer išli domov vo vianočnej nálade, smiali sa rozprávajúc o darčekoch, ktoré kúpili. Len jej najmladšia osemročná dcéra bola prekvapivo pokojná a tichá. Všimla si, že jediným výsledkom jej vianočných nákupov bola malá, plochá taška. Bola dostatočne priehľadná, takže v nej videla iba niekoľko čokoládových tyčiniek-sladké tyčinky za päťdesiat centov za kus. Chcela sa jej opýtať, čo urobila so sumou, ktorú jej dala. Do konca cesty dcérke však nič nepovedala. Doma si ju zavolala do spálne. Bola pripravená sa na ňu i nahnevať, ale najprv sa dcérky spýtala, na čo minula peniaze. Toto jej odpovedala:

„Mami, rozhliadla som sa a premýšľala, čo si kúpiť. Potom som sa zastavila pri stromčeku darčekov Armády spásy a začala som čítať pohľadnice, ktoré tam viseli. Jedno prianie bolo od štvorročného dievčatka, na Vianoce chcela len bábiku s oblečením a hrebienkom. Tak som kartu odtrhla, kúpila bábiku a hrebienok a potom ich odniesla na stánok Armády spásy. Zvyšok, ktorý mi zostal, stačil akurát na čokoládové tyčinky. Ale my máme toho toľko a toto dievčatko nemá nič.“

Nikdy sa necítila tak bohatá ako v ten deň.