Katakomby v Žiline – čo skrývajú gotické pivnice?

Žilinské podzemie(katakomby) je systém podzemných gotických pivníc pod historickým centrom.V minulosti bolo miestom posledného odpočinku, skladom potravín, lazaretom i úkrytom cez 2. svetovú vojnu. Pozývam Vás na prehliadku.

Gotické pivnice na Mariánskom námestí v Žiline sú druhou najstaršou pamiatkou v meste. Nájdeme ich pod námestím, dá sa do nich dostať cez bývalý jezuistský kláštor, ktorý v súčasnosti využíva rád kapucínov.

Pôvod majú v 15. storočí, pričom nad nimi nájdeme spolu s meštiackymi domami Kostol Obrátenia sv. Pavla Apoštola (Sirotársky kostol). Kostol vybudovali jezuiti, ktorí prišli do mesta okolo roku 1654 ako misionári. Na mieste piatich pôvodných renesančných domov začali v roku 1743 s výstavbou rezidencie, ktorú predstavoval kostol a kláštor.

Pohľadnica. Kláštor, ktorý v minulosti nadstavili o jedno podlažie, je situovaný po ľavej strane kostola.

Dvojvežový rímskokatolícky kostol postavili v barokovom štýle ako jednoloďový. Dokončený bol v roku 1754. Pôvodné barokové cibuľovité ukončenie veží zhorelo. V roku 1887 bolo nahradené súčasnými ihlancovitými prilbicami. Kláštor má tri podlažia. Už od roku 1691 tu jezuiti zriadili nižšie gymnázium. V roku 1773 bol rád jezuitov zrušený.

Kostol Obrátenia sv. Pavla Apoštola (Sirotársky kostol). Po nedávnej rekonštrukcii nadobudol pôvodnú podobu z obdobia svojho vzniku v polovici 18. storočia v kontrastnej takmer čierno-bielej farebnosti.

V roku 1833 tu nitriansky biskup Jozef Vurum zriadil sirotinec (podľa toho Sirotársky kostol). Slúžil pre siroty, ktoré prežili cholerovú epidémiu v roku 1831.

O vytvorení sirotinca nás informuje tabuľa, ktorej text znie: „Najvznešenejší, najjasnejší ako aj najdôstojnejší pán Jozef Vurum, z vôle všemohúceho Pána a Apoštolského stolca nitriansky biskup, v otázkach vnútroštátnych dôverný poradca cisársko-kráľovského Majestátu Rakúsko-Uhorska, úbohým sirotám a rodičmi odvrhnutým deťom tento útulok vo svojej milostivej štedrosti a dobročinnosti láskavo roku 1833 odovzdal.“

Foto nápisu pred rekonštrukciou.

Do 18. storočia bolo Mariánske námestie, kde stojí kostol, iba blatistým priestranstvom a až neskôr ho vydláždili.

Pohľadnica-Pohľad na časť dnešného Mariánskeho námestia okolo roku 1905. Vľavo vodná pumpa čerpajúca vodu z 12 metrovej studne. Vodovod bol zavedený až v roku 1908, dve existujúce studne boli zamurované a obnovené do dnešného stavu až v roku 1996.

Je jedinečné svojimi arkádami – podlubiami nazývanými „laubne“, ktoré lemujú prízemia meštianskych domov po celom obvode. Tento komplex arkádových chodieb je najväčší svojho druhu na Slovensku a tvorí ho 44 domov s 106 arkádami.

Mariánske námestie. Vpravo studňa, ktorá pochádza približne z 18. storočia. Priemerná hĺbka je asi 12 metrov. Vodu z nej obyvatelia Žiliny ťahali až do začiatku 20. storočia. Po vybudovaní vodovodu z Turia v rokoch 1908 – 1909 bola zamurovaná a obnovili ju v roku 1997.

Domy majú gotické pivnice a pôvodne mali štítové strechy, ktoré boli zrušené po požiari v roku 1886, no dnes sa obnovujú do pôvodnej podoby. Pôvodné vrstvy možno vidieť najmä vonku pri studni, ktorá sa nachádza na námestí pred vstupom do kláštora.

Vlastne to nie sú katakomby v pravom zmysle slova, pretože tento názov sa do veľkej miery spája s počiatkami kresťanstva, keď sa v starovekom Ríme kresťania ukrývali v podzemných priestoroch.

Plán časti podzemných priestorov pod kostolom a námestím.

Dnes sa dá prejsť pivnicami všetkých piatich, ostali v podstate nezmenené, iba sa prepojili do jedného priestoru.

Toto sú pozostatky meštianskych domov a ich pivníc, ktoré na námestí historicky stáli od stredoveku.

Nikdy, ani v zime tu nie je pod nulou, ale v lete, keď boli vonku štyridsiatky, teplota sa vyšplhala na 17 stupňov Celzia.

Domy sa časom, rokmi rokúcimi, keď sa námestie postupne dvíhalo a pribúdali na ňom jednotlivé archeologické vrstvy a nánosy, ocitli pod zemou a stali sa tak pivnicami. S vonkajškom ich spájajú už iba prieduchy a vetracie šachty, ktoré tu možno vidieť dodnes.

Pod jednou vetracou šachtou je miesto nazývané „ucho“, možno tu dobre počuť hlasy ľudí stojacich pred kostolom.

Je tu dobre vidieť, ako sa kedysi stavali pivnice. Tu je zachovaná malta minimálne z 13. až 14. storočia. A, aha, pozostatky dreveného debnenia, šalungu. Je to už pekne zvetrané, ale môžete vidieť to vrstvenie, ako sa to vyvíjalo počas stáročí.

Napriek tomu sa do niektorých chodieb nedá dostať vďaka zásypu. Nie je známe, čo sa tam nachádza. V časti chodieb, kde bolo použité drevo pri výstavbe, zhorelo pri požiaroch. Ako časť stavebných materiálov boli použité kamene.

Hoci sú v hĺbke troch metrov, sú predpoklady na tie ešte staršie umiestnené hlbšie, keďže budovy zo 16. a 17. storočia mali základy nižšie.

Zaujímavosťou je, že sa tam, ako jediný zachovaný v meste, nachádza skromný, no pre Žilinu ojedinelý gotický portál, ktorý bol pôvodne vstupom do pivnice jedného z týchto domov z 15. storočia slúžiaci ako vstup do domu z ulice.

Výrazovo prostý, ale vzácny architektonický prvok je jeden z mála, čo zostal zo stredovekej stavebnej štruktúry mesta, ktorá zanikla po jeho ničivom požiari v roku 1521.

Archeologické vrstvy vznikajú pribúdaním rôznych nánosov. Keď bol napríklad požiar, sutiny sa iba rozhrnuli po námestí, neodvážali sa. Dnes je teda námestie o niekoľko metrov vyššie, ako bol vstup do tohto domu.

Skladovali sa v nich rôzne veci, od tovaru na obchodovanie, potravín, kyslej kapusty, piva, vína, zemiakov, repy, dreva, uhlia atď.

Steny pivníc boli pôvodne z kameňa a dosiek. Fakt, že bol tento priestor obložený drevom svedčí o tom, že miestny obchodníci boli v minulosti bohatí. Žiaľ, Žilina bola častou obeťou požiarov, a drevo pri požiaroch zhorelo.

Žilinské katakomby ma prekvapili svojou rozlohou, vraj sa nachádzajú pod celým námestím, a v minulosti sa dokonca dalo dostať tajnou chodbou až na Zámok v Budatíne. Toto sa však už overiť nedá, nakoľko bočné chodbičky sú zasypané a nik nevie, čo je za nimi a kam vedú.

Z histórie je tiež známe, že sa tam i pochovávalo - nájdených bolo 6 krýpt na spôsob pece, zvané lokuly.

Pán, ktorý kedysi miništroval v Sirotári, si pamätá, že tam boli zachované dve hrobové miesta. Boli v nich pochovaní mnísi v habitoch, takže mohlo ísť o jezuitov.

Pýtala som sa jedného z kapucínov a on potvrdil, že jezuiti sa pochovávali v habitoch, takže to môže byť pravda. Videla som fotografie ešte z doby, keď tam sídlila Považská galéria umenia.

Mali tam nejaké inštalácie a čelá hrobových miest boli ešte neporušené. Medzitým, ako odišli galéristi a prišli kapucíni, musel prísť niekto, kto ich zničil. Dnes tam už nie sú žiadne pozostatky tiel, iba pár kostí.

Pravdepodobne to v minulosti boli vykrádači hrobov. Ľudia si veľakrát mysleli, že v hroboch nájdu poklady. To nie je nič nové, vykrádači tu boli vždy. Kosti a lebky vraj slúžili ako dobrý artikel na predaj študentom medicíny alebo rôznym okultným spoločenstvám.

Podzemné priestory pôsobia tajomne. Viaže sa k nim mnoho legiend.

Najznámejšia je o veštici Agáte, ktorá sa vo svojich predpovediach nemýlila. Preto sa jej ľudia obávali. V čase konania trhov, bolo zlé počasie a blížila sa búrka. Agáta hľadala po meste útočisko, ale zo strachu z čarodejníctva ju nikto nechcel prichýliť. Nakoniec sa nad ňou zmilovali bratia jezuiti a umiestnili ju do jednej z podzemných miestností. Vypukol obrovský požiar. Domy na Mariánskom námestí ľahli popolom. Zachoval sa jedine kostol a kláštor.

V roku 1881 sirotinec prešiel do správy Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (tzv. Vincentky).

V rokoch 1945 – 1946 niekoľko židovských detí (Juraj (Šlomo) Breznitz, jeho sestra Judith Breznitz, Rudo Klein, Peter Polák, Gerda Poláková, Fischer a ďalšie tri deti) uniklo rasovému prenasledovaniu, pretože im bolo matkou predstavenou Agátou Matúškovou umožnené ukryť sa v kláštore. V roku 2011 bola vyznamenaná in memoriam štátom Izrael titulom Spravodlivý medzi národmi.

Pred koncom vojny zriadili v podzemí kláštora provizórny lazaret. Rehoľníčky spolu s niektorými chovancami zo sirotinca, raneným a umierajúcim vojakom poskytovali základnú starostlivosť.

V roku 1945 sa stal sirotinec dočasnou civilnou nemocnicou, dokonca pobočkou nemocnice a podliehal primárovi chirurgického oddelenia.

Počas totalitného režimu v roku 1950 skončila činnosť tzv. Vincentiek a od roku 1958 tu pôsobila Stredná zdravotnícka škola. Neskôr sa stala užívateľom budovy Považská galéria v Žiline.

V priestoroch kláštora sa v súčasnosti nachádza Galéria Asisi. Od roku 1993 po reštitúcii tu sídli Rád menších bratov kapucínov.

Súčasný interiér kostola.

Juraj (Šlomo) Breznitz odišiel v roku 1949 s matkou do Izraela. Vyštudoval, stal sa svetovo uznávaným profesorom psychológie a rektorom na Univerzite v Haife. Rudo Klein, ktorému obaja rodičia zahynuli počas holokaustu, odišiel do Izraela s tetou. Po štúdiu pracoval ako vysoký dôstojník vo vojenskom námorníctve. Má štyri deti a niekoľko vnúčat.

Viac ako štyridsať rokov po skončení druhej svetovej vojny sa profesor Shlomo Breznitz vrátil do svojej rodnej krajiny. Chcel vyhľadať rehoľné sestry, ktoré zachránili ich životy. Tie už tam ale nenašiel. Svoje spomienky opísal v strhujúcej knihe „Memory Fields“.

Zdroj: fotoarchív autora, plán a nápis prefotený z fotokópie z Krajského pamiatkového úradu Žilina