K pravde sa môžem iba priblížiť, nemôžem ju vlastniť

Človek hľadá a niekedy ani sám nevie, čo v skutočnosti hľadá. Nie každý vietor ti chce zničiť účes. Niekedy ti chce vietor len odhrnúť ofinu z očí, aby si konečne videl to, čo sa vôkol teba v skutočnosti deje.

Chcela som vystúpiť na vrchol Zugspitze. Deň bol krásny, obloha bez mráčku. Po výdatnom oddychu som sa cítila silná. Vo výške okolo dvetisíc metrov začala cesta stúpať strmo nahor. Značky ma viedli po skalných výbežkoch v takmer kolmej stene. Začala som mať strach. Som sama, bez istenia. O kus ďalej môže byť situácia ešte náročnejšia. Mám ísť ďalej a riskovať život? Stojí to za to? Alebo sa radšej otočiť a zostúpiť dole, či zvoliť inú trasu? A nezažiť ten pocit, že som zdolala Zugspitze?

Nakoniec som sa rozhodla zostúpiť. Sklonila som sa s úctou pred majestátom hory. Rešpektovala som svoje hranice. Po zvyšok dňa som potom uvažovala o tom, ako je dôležité rozlíšiť do akého rizika či boja má zmysel ešte ísť, a kedy už by to mohlo byť zničujúce. Na horách, aj v živote.

To, že kráčam v tichu, ešte neznamená, že moja duša nie je plná slov. To, že potrebujem občas ticho, je práve znamením, že som našla cestu, kde nájdem najviac odpovedí na svoje nezodpovedané otázky. V tichu vlastnej podstaty, je ukrytá cesta k vlastnej duši. Potom sa viem stíšiť aj v hluku búrok.

Výstupom na vrchy vysmädnem. Ale tam je vzduch ako more, nestačím ho vypiť. Hlbšie sú studne, čím viac ma zahnala k nim páľava. Smäd mi vraví, že nikdy nevyschnú. Je plný pohár. Z vykypeného sa neobčerstvím. I v modernej dobe zložím ruky k modlitbe. Taký televízor prefarbí môj svet i myseľ.

Rovnako ako hory aj gotické chrámy majú zvláštne čaro. Vstúpim do chrámu a pozriem hore. Vidím vysoké štíhle stĺpy, majestátnu rebrovu klenbu. Dolu je ľudské krvácanie. Hore božský pokoj. Ťahá ma to hore. Chcem byť tam. Chcem mať nadhľad. Ale zostať aj súčasťou ľudského hemženia. Potrebujem gotické chrámy, aby som vedela kam smerujem?

Človek si strašne rýchlo zvyká na stereotyp v názoroch, vo vzťahoch, v rituáloch, v témach rozhovorov. Každé narušenie stereotypu je ako otvorenie okna, ako vôňa lesa, ako morská vlna, ako závan čerstvého vetra. Každé narušenie stereotypu je blahodárne. Vždy však budú existovať ľudia, ktorí považujú stereotyp za posvätný a jeho narušenie za zločin proti životu. Len nadhľad, humor a pevnosť v koreňoch môže tento fundamentalizmus prekonať.

Vždy, keď objavujem niečo nové, nastavujem si vyššie ciele, tak rozširujem i svoje hranice. Znamená to stále sa učiť podstupovať stále väčšie riziká. Podávať stále vyššie výkony. Chápať čoraz viac ľudí a názorov. Ale tiež to znamena rozísť sa s niektorými názormi, ktoré som predtým obhajovala. Vydržať nesúhlas ľudí, ktorí so mnou predtým súhlasili. Dostať sa do konfliktu s ľuďmi, ktorí zostávajú na mieste. Napriek tomu má zmysel ísť po ceste objavovania, pretože ma približuje k pravde, pretože skvalitňuje moju službu, pretože dáva zmysel môjmu životu.

Ako hľadať pravdu? Veď vyjadrenie pravdy môže mať mnoho podôb.

Prijať, že hľadanie pravdy je proces, že k definitívnemu nájdeniu vôbec nemusím dôjsť, alebo že raz získané poznanie sa môže zmeniť – to platí vo vede všeobecne, vrátane duchovna. K pravde sa môžem iba priblížiť, nemôžem ju vlastniť.

Sme pútnikmi. Ideme chodníkmi, peši, poľom, vrchmi a dolinami. Najprv k túžbam, nakoniec k svätyni. V slove pútnik sa zrkadlí stav ľudského konania, pretože každý je vyzývaný, aby sa postavil veľkým otázkam, ktoré nemajú zjednodušenú alebo okamžitú odpoveď, ale nabádajú k ceste, k prekročeniu seba samého. Je to proces, ktorému pútnik dobre rozumie. Takto rastie duchovné hľadanie. Pútnik kráča k cieľu alebo hľadá cieľ. Vždy hrozí nebezpečenstvo blúdenia v labyrinte, kde nie je žiadny cieľ. Neexistuje ani východ. Buďme ostražití voči prefabrikovaným vzorcom, voči odpovediam, ktoré sa zdajú byť na dosah, voči tým odpovediam, ktoré sú vysypané z rukáva ako sfalšované hracie karty. Buďme ostražití voči tým návrhom, ktoré zdanlivo dávajú všetko bez toho, aby o niečo žiadali. Táto nedôvera je zbraňou na to, aby sme sa mohli pohnúť dopredu a nechodili stále dokola. V jednom z biblických podobenstiev sa hovorí, že perlu veľkej hodnoty získa ten, kto ju hľadá s láskou, pokorou, inteligenciou, iniciatívou, vynaliezavosťou a dá za ňu všetko, riskuje všetko čo má, aby ju získal.

Hľadať a riskovať sú dve pútnikove slovesá.

Kvety na lúke sa pri slnku otvárajú. V ruke nosíme, čo sme videli a našli. Ale keď sa ruka zovrie v päsť, už je vidieť, čo chceme. Kedy bola päsť láskou? Duša sa vtedy zatvára. Zanechal človek jednu vec a ešte tisíc zanechá. Ruka, ktorú si nepodajú národy, odkrojí nám smidku z každého hriechu. Odrazu vidíme, že sme na svojom dvore takí, ako každý poranený list, donaha prerosený ránom.

Nežalujte nebu,

že svet je prázdny.

Čo keby sa v nebi

dozvedeli, že sme blázni...