Jednou z príčin, prečo vznikajú púšte v srdciach ľudí, je aj závisť

Ľudské bytosti vždy pociťovali to, čo Aristoteles definoval vo štvrtom storočí p. n. l. ako bolesť pri pohľade na šťastie niekoho iného, ale dnes to nabralo úplne iné obrátky. Prečo?

Či veríte, alebo nie, legenda hovorí, že na počiatku bola celá zem zelená a svieža ako lístok, ktorý práve vypučal. Medzi trávou pretekali tisícky potôčikov a figy, pomaranče, citrusy aj datle rástli spolu na jednom konári. Lev sa hral s baránkom a kmene ľudí žili spolu v pokoji, nevedeli, čo je to zlo. Pán povedal ľuďom: „Táto zakvitnutá záhrada je vaša a vaše je aj ovocie. Nezabudnite však, že za každý zlý skutok nechám na zem spadnúť zrnko piesku, takže zelené stromy a čerstvá voda sa môžu nenávratne stratiť.“ Jeho napomenutie ľudia dlho poslúchali a pamätali naň. No raz sa dvaja beduíni pohádali o ťavu. Len čo vyslovili prvé zlé slovo, Pán nechal spadnúť na zem zrnko piesku. Bolo také ľahké a maličké, že si ho nikto ani nevšimol. Krátko po slovách nasledovali skutky a mnohé ďalšie zrnká piesku padali na zem a pomaly vytvárali malú kôpku. Vtedy sa ľudia zvedavo zastavili a pýtali sa: „Čo je to?“ „Ovocie vašej zloby,“ odpovedal Pán. „Zakaždým, keď budete konať nespravodlivo, keď zdvihnete ruku proti svojmu bratovi, keď budete klamať a podvádzať, pribudnú ďalšie zrnká piesku. Ktovie, či raz piesok nepokryje celú zem.“ Ľudia sa však začali smiať. „Aj keby sme boli najfalošnejší z falošných, bolo by treba milióny miliónov rokov, aby nám tento ľahký prach uškodil. Kto by sa už len bál trochy piesku?“ Tak sa ďalej podvádzali a bojovali jeden proti druhému, kmeň proti kmeňu, až piesok pochoval zelené pasienky a polia, zakryl korytá potokov a vyhnal zvieratá, takže si ľudia čoraz ťažšie hľadali obživu. Tak vznikla púšť a odvtedy sa kmene potulujú medzi dunami, nosia so sebou stany a ťavy a myslia na zelenú krajinu, ktorú stratili. Niekedy sa im uprostred púšte zdá, že vidia veci, ktoré už neexistujú: modré jazerá a kvitnúce stromy. No tieto obrazy rýchlo zmiznú, ľudia ich volajú fatamorgána. Len tam, kde zachovávali Pánove zákony, rastú ešte zelené palmy a vyvierajú čisté pramene. Piesok ich nemôže pohltiť, ale obklopuje ich, ako more obklopuje ostrovy. Cestujúci ich volajú oázy. Tam sa zastavujú, aby si oddýchli a osviežili sa, tam si pripomínajú Pánove slová: „Nepremeňte zelený svet na nekonečnú púšť.“

Jednou z príčin, prečo vznikajú púšte v srdciach ľudí, je aj závisť. Ako znie definícia závisti, aké sú jej skutky a ako sa dá nad ňou víťaziť?

Tomáš Akvinský definuje závisť ako smútok nad dobrom niekoho druhého, alebo ako smútok z cudzieho dobra, keď človek vidí, že sa jeho vlastné dobro zmenšuje. Závisť je aj neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní. Závisť sa odvodzuje od slova invidio (lat.) a znamená to hľadieť so zlým úmyslom.

Z týchto definícií sa dá vyvodiť, že vlastnosťou závisti je smútok, neopakovateľný smútok nad tým, že nemám to, čo majú iní, že nie som tým, čím sú iní, alebo akí sú iní… Žiadna z ostatných nerestí nevyrába toľko smútku ako práve závisť. Obžerstvo sa teší z plného žalúdka a pocitu naplnenosti, pýcha sa teší z radosti, že je prvá, lakomstvo vidí seba a svoj zisk a to ho uchvacuje, lenivosť z blahodárneho ničnerobenia… atď. Len závisť nepredstavuje a nezaručuje nijakú radosť. Iba smútok.

Závisť vedie k tomu, aby sa ktosi cítil menší ako tí ostatní. Príkladom, ako na nás vplýva v tomto smere závisť, je kúpa nového televízora alebo úplne nového špičkového telefónu, smartfónu alebo auta, ktoré nepotrebujeme. Často dôvodom kúpy týchto vecí je závisť, že ktosi iný to má a ak to má on, tak prečo by som to nemohol mať aj ja. Potláčame smútok z nevlastnenia tak, že to chceme mať aj my a aj to mať budeme!

Paradoxom závisti je, že závisť je najnenávidenejšou, ale zároveň aj najžiadanejšou neresťou. Svet v zajatí kultúry, ktorá nenávidí závisť, ale zároveň ju aj vyvoláva. Nesmieme si však mýliť závisť s ambíciou alebo túžbou človeka mať alebo získať podobné dobro, ktorým disponuje iný človek. Túžba v pravom zmysle slova môže byť dobrá motivácia, v zmysle pracovať na sebe, aby som sa mal dobre ako ostatní.

Závisť môže prerásť do túžby zničiť to, čo má niekto iný. Nielen chcieť to pre seba, ale chcieť, aby to ostatní ľudia nemali. Je to hlboko zakorenený problém, v ktorom sa veľmi, veľmi hneváte na blaho inej osoby – či už ide o jej vzhľad, postavenie alebo auto, ktoré má. Je to tiché, deštruktívne zlo. Pokiaľ ide o druh závisti inšpirovaný sociálnymi médiami, existujú dva faktory, ktoré robia človeka zraniteľnejším, a to nízke sebavedomie a fakt, že nedokážete zniesť, keď nedostanete to, čo ste chceli.

Ukážkovou situáciou je biblický príbeh o dvoch bratoch-Kainovi a Ábelovi. Kain zabil Ábela zo závisti. Prečo mi Boh nedal to, čo chcem, čo potrebujem a čo si zaslúžim a jemu ano? Až potom sa Kainov hnev obrátil voči jeho bratovi a z pocitu nespravodlivosti sa zrodila nenávisť, ktorá ho viedla k vražde brata.

Niečo podobné, no nie až v takej miere, sa môže stať aj nám, napríklad v súvislosti s talentami, vecami, ktoré sa iným podarili, skúškami, vzťahmi… Alebo v situáciách, ktoré sa týkajú rodín – dedičského konania, majetkov a podobne. Prečo sa toto deje a takto sa deje? Iným sa darí lepšie v práci, v škole, vo vzťahoch… Ja som predsa nič zlé neurobil… Tu existuje iba jedno riešenie. Namiesto toho, aby som sa hneval, ponúka sa nové riešenie, ako sa mám na tie situácie pozerať a to z iného uhlu pohľadu.

Ako sa dá bojovať so závisťou? Byť vďačný za všetko čo mám a byť empatickejší. Vážiť si svoje dary, talenty a rozvíjať ich a vážiť si talenty a dary ostatných. Byť sám sebe najlepším priateľom a príjať konkurenciu.

V akejkoľvek spoločnosti sa vždy nájdu ľudia, ktorí budú z niektorých pohľadov atraktívnejší, inteligentnejší, majetnejší alebo úspešnejší. Lenže kedykoľvek sa sústredím na to, čo ostatní majú a ja nie, oslabí ma to a vzdávam sa vlastnej sily.

Je načase vziať ju späť, do svojich rúk. Rozhodnúť sa, že moja energia bude použitá na vlastnú sebadôveru a vytvorenie života, ktorý si zaslúžim.