Ja nie Rus, ja Ukrajinec

Deti sú spontánne a veľmi pohotové. Niet azda nič milšieho ako hlášky detí, ktoré vyslovia so svojou prostou logikou. Nikdy neprestanú prekvapovať.

 

Marika, keď ide narýchlo nakupovať, využíva služby obchodných reťazcov a necháva svojho malého syna v stráženom detskom kútiku. On sa pekne pohrá a ona zase s kľudom nakúpi čo potrebujú. 

V piatok pred víkendom išla, ako obvykle,  nakupovať skôr, aby sa vyhla dlhým radám pri pokladniach. Keď mala už všetko, vrátila sa po syna. Zostalo im ale dosť času. A tak súhlasila s prosbou syna, ktorý sa chcel ešte pohrať. Sedela teda v blízkosti syna na lavičke a s úsmevom pozorovala jeho radosť a zábavu. Pobadala, že k jej synovi, ktorý sa  zaujato hral, sa pomaličky blížil iný chlapec. Aj jej syn Maťko si ho všimol a obaja ho ešte po očku sledovali a čakali, čo z tejto akcie vznikne. Chlapec s kučeravou, blonďatou hrivou mal ruky  natiahnuté dopredu, ako keby išiel chytať sliepku a v tvári výraz potmehúta. Marika pobadala, že má na nohách dinosaurové ponožky, tak jej hneď bolo jasné, že určite sa hrá na dinosaura.

Tak mu vraví, keď bol už celkom blízko pri nich a skôr než sa na nich "vrhol":  "Čo si ty, dinosaurus?"

A on na to: "Ja nie Rus, ja Ukrajinec."

Deti sú svojim spôsobom všade na svete rovnaké. Spontánne, veselé, dôverujúce, otvorené, pýtajúce sa i hanblivé, radujúce sa i plačúce, plné života a iskry v očiach, no mnohé i zranené... Ale kdekoľvek na svete sú, sú krásne, všetky by mali mať možnosť slobodne rásť a hrať sa.