Finis belli pax est?

Tento výrok zo starodávneho medzinárodného práva hovorí, že koniec vojny znamená mier.Vojna a mier sprevádzajú ľudstvo od nepamäti.Ponúkajú prirovnanie k protikladným dvojiciam slov ako zdravie a choroba,dobro a zlo, život a smrť.

Slávny anglický filozof Thomas Hobbes vo svojej knihe Leviathan vydanej v Londýne v roku 1651 napísal o vzájomnom vzťahu vojny a mieru: "Dobu, v ktorej sa nevedie vojna, označujeme ako mier." Tento Angličan mal dosť zápornú mienku o ľudskej povahe.

Zo svojej každodennej skúsenosti, ako aj zo štúdia dejín vedel, že mnohým ľuďom a štátom padne ľahšie neuvažovať a nehľadať možnú cestu zmierenia, ale jednoducho podľahnúť zvodom násilného riešenia medziľudských a medzinárodných sporov. 

Zatiaľ čo Thomas Hobbes pokladal vojnu za pôvodný stav ľudstva, ktorý musí byť mierom prekonaný, ďalší anglický učenec John Locke dal na prvé miesto mier a za spolunažívanie v zhode. Jedno je však isté. Všetky národy, ktoré zažili hrôzy vojny, si želajú mier. Mier a pokojný život pre dospelých, deti, mládež, ženy aj mužov. Nie vojna, ale mier a jeho udržanie sú naším spoločným cieľom. Starodávne medzinárodné právo vymedzovalo spôsob konania štátov v ich vzájomnom styku a v sporných situáciách. Toto právo považovalo vojnu za akýsi protiklad mieru, čiže vojna bola výnimočným stavom v spolunažívaní národov. Starodávne medzinárodné právo hovorí, že "Finnis belli pax est", teda "Koniec vojny znamená mier". Karl Kraus už v roku 1918 pred touto mylnou predstavou varoval, že po vojne bude prirodzene nasledovať mier a dokonca aj demokracia. 

Potrebujú ľudia vojny? Vojny vedú zásadne vplyvné skupiny ľudí v snahe presadiť násilím a bezohľadne vlastné požiadavky a názory na sporné otázky. Vždy ide o moc a politiku. Väčšina dnešných vojnových konfliktov sú občianske vojny vnútri jednej krajiny. Taká vojna bola v bývalej Juhoslávii, kde od roku 1991 do roku 1995 proti sebe bojovali vojská a skupiny ozbrojencov všetkých národov žijúcich v tejto krajine – Srbov, Chorvátov, Slovincov aj obyvateľov Bosny a Hercegoviny. Len v Sarajeve počas nezmyselného obliehania zahynulo desaťtisíc ľudí, v celej Juhoslávii zahynulo viac ako dvestotisíc vojakov a civilistov. A často proti sebe bojovali bývalí priatelia, susedia či dokonca príbuzní. Ďalším dôvodom vojenských konfliktov je národná nezávislosť, územné požiadavky alebo nerastné suroviny. Vojny sa vedú v mene spravodlivosti, národnej jednoty či náboženského presvedčenia.

Pri sérii bombových útokov v Londýnskej podzemnej dráhe a v autobuse zahynulo viac ako päťdesiat ľudí a stovky ďalších boli zranené. Tento zákerný a zbabelý útok bol dielom teroristov. Tí sú v mene svojej takzvanej pravdy schopní zabíjať nevinných ľudí na ktoromkoľvek mieste sveta. S úmyslom šíriť strach a hrôzu. Londýnskym útokom chceli teroristi zneistiť britskú vládu, pretože sa podieľala na vojne v Iraku.

Od 17. storočia vedci a filozofovia diskutujú o možných variantoch zabránenia vojne. Jedným z nich je vedecko? techno­logická cesta, aká sa použila pri zhodení atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki, ktorou chcela americká vláda urýchlene skončiť vojnu s cisárskym Japonskom. Následky však boli katastrofálne a nádeje fyzikov vkladané do atómovej bomby stroskotali. Druhá cesta na zachovanie mieru bola hospodárska. Ako prvý prišiel s touto myšlienkou nemecký filozof Immanuel Kant. Podľa neho obchod, výmena tovaru a bankovníctvo mali zabrániť vypuknutiu vojny, pretože úspešné hospodárstvo potrebuje pre svoj rozmach mier a nie vojnu. Tretí, posledný variant, tvorí presvedčenie,že vojne zabráni demokratické spoločenstvo.

Ak žije viacero národov v spravodlivom, demokratickom štáte, môžu žiť v mieri a riešiť rôzne hádky a spory rozumnou cestou. Taký postup si však vyžaduje veľa času, trpezlivosti a dodržiavanie ľudských práv oboma stranami. Tak napríklad Švajčiarsko má štyri národy, ktoré žijú v tejto alpskej krajine v mieri a porozumení už po stáročia. Hovoria po nemecky, taliansky, francúzsky a románsky. Aj na Slovensku mnoho rokov rokov spolunažívajú bez vojny Slováci, Maďari, Rómovia, Rusíni a iné národnosti. Také spolunažívanie predpokladá aspň základnú úctu k druhým, k ich jazyku, náboženstvu, zvykom a spôsobom.

Od konca druhej svetovej vojny sa neúprosne zvyšuje počet vojnových konfliktov. V roku 1990 sa konalo 54 vojen, v roku 1994 ich bolo o šesť viac. V prvej polovici deväťdesiatych rokov sa viedlo v 71 štátoch sveta 95 vojnových konfliktov a zahynulo v nich päť a pol milióna ľudí. Jeden milión zabitých tvorili deti. Počas vojny má platiť takzvaná Ženevská konvencia, čiže dohoda, podľa ktorej bojujúce strany nachádzajúce sa vo vojnovom konflikte musia brať ohľad na civilné neozbrojené obyvateľstvo a správať sa k zajatcom ľudsky, nemučiť ich a nevyhladovať v zajateckých táboroch. Prvú dohodu vypracoval v roku 1864 Medzinárodný Červený kríž, po druhej svetovej vojne v roku 1949 bola vypracovaná v poradí štvrtá Ženevská konvencia. Tú podpísala väčšina štátov sveta. Teroristi Ženevskú konvenciu nedodržiavajú ani ďalšie dodatočné dohody z roku 1977, ktoré mali ešte viac zabezpečiť civilné obyvateľstvo pred dôsledkami vojnového konfliktu.

Ľudstvo síce túži po mieri, ale dodnes nie je schopné vyriešiť všetky svoje problémy mierovou cestou. O to väčšie má byť úsilie o mierové riešenie súčasných a budúcich sporov a zamedzenie krviprelievania medzi ľuďmi akéhokoľvek náboženstva, jazyka či farby pleti.

A pretože všetky veci sa začínajú v malom, snažme sa v každodennom živote predchádzať bitke a násiliu medzi spolužiakmi, susedmi, súrodencami a názorovými protivníkmi. Používajme viac svoj mozog ako päste.

.