Farebný most spája dva svety

Mám rada rozprávky. Rozprávka spája prvky fantázie s faktami a vytvára tak príbeh. Tento príbeh je o spomienkach, láske a spojení medzi svetmi.

V krajine oblakov a hmiel, kde žili duše, žil jeden malý duch. Bol neuveriteľne zvedavý a miloval maľovanie farebných obrázkov. Jedného dňa, keď sa hral na schovávačku s inými duchmi, narazil na starú, zaprášenú knihu.

Zaujalo ho to a rozhodol sa opýtať na to svojej múdrej starej mamy. Našiel ju na jej obľúbenom oblaku.

„Babka, babka!“ zvolal vzrušene. „Pozri, čo som našiel! Vieš niečo o tomto moste?“

Stará mama sa vrúcne usmiala, keď vzala knihu do rúk. „Ach, môj drahý, toto je veľmi starý a dôležitý príbeh. Tento most sa objavuje raz do roka a spája náš svet so svetom živých.“

Oči malého ducha sa prekvapene rozšírili. „Naozaj? A kedy sa objaví? A prečo?“

„Zjavuje sa v deň, ktorý živí nazývajú Sviatok všetkých svätých alebo Sviatok všetkých zosnulých,“ vysvetlila stará mama. „Je to zvláštny čas, keď duše môžu navštíviť svojich blízkych na zemi.“

Stará mama si mierne vzdychla. „Žiaľ, most nebol roky natretý. Zosivel a preto ho živí ťažšie vidia.“

Malý duch sa na chvíľu zamyslel, potom sa mu tvár rozjasnila. „Babka, čo keby som tento most namaľoval? Mohol by som ho znova skrášliť a vyfarbiť!“

Stará mama ho láskyplne pohladila po hlave. „To je skvelý nápad, zlatko. Ale pamätaj, je to veľmi zodpovedná práca. Most musí byť hotový pred Sviatkom všetkých svätých.“

Malý duch odhodlane prikývol. „Urobím to, starká! Urobím z mosta najkrajší most na svete!“

A tak, so srdcom plným nadšenia a hlavou plnou nápadov, malý duch začal svoje mimoriadne dobrodružstvo, ktoré malo spojiť dva svety tým najfarebnejším spôsobom.

Bol večer pred Sviatkom všetkých zosnulých. Malý duch práve dolaďoval svoj farebný mostík, keď zrazu pocítil vo vzduchu zvláštne chvenie. Stará mama, ktorá stála neďaleko, sa tajomne usmiala.

„Začína sa to, láska moja,“ povedala potichu. „Brána medzi svetmi sa otvára.“

S úžasom sledoval, ako sa jeho mostík začal trblietať a iskriť a s každou chvíľou sa stával skutočnejším. Zrazu začul tiché mňaukanie. Bola to jeho mačka, ktorá sa objavila vedľa nich a vyzerala vzrušene.

„Toto musíš vidieť!“ zvolala mačka. „Poď so mnou na zem!“

Duch sa neisto pozrel na babičku, ktorá s úsmevom prikývla. „Choď, zlatko. Toto je tvoja šanca vidieť plody svojej práce.“

Zhlboka sa nadýchol a spolu s mačkou sa pohli dole, k zemi. Keď sa blížili k cintorínu, všimol si niečo nezvyčajné. V tme sa mihotali tisíce drobných svetielok – to sviečky horeli na hroboch.

„Vidíš,“ zašepkala mačka, „tieto svetlá sú tiež mostom. Spájajú živých s mŕtvymi, rovnako ako tvoj farebný most.“

Malý duch s fascináciou sledoval, ako ľudia prichádzajú na cintorín, zapaľujú sviečky a kladú kvety na hroby. Videl ich slzy, ale aj úsmevy, keď spomínali na svojich blízkych.

Zrazu začul rozhovor medzi dvoma deťmi, ktoré stáli neďaleko:

„Pozri!“ zvolal chlapec. „Vidíš ten farebný most na oblohe?“

„Áno!“ odpovedalo dievča. „Je taký krásny! Myslíš si, že odtiaľ prichádzajú duše našich milovaných?“

Srdce malého ducha bilo od radosti rýchlejšie. Bolo vidieť jeho mostík! Ľudia ho videli!

V tej chvíli si všimol, že mostom začali prechádzať aj iné duše, ktoré zostupovali na zem, aby navštívili svojich blízkych. Niektoré sa zastavili a obdivovali farby a vzory, ktoré vytvoril.

„Ďakujeme, malý umelec!“ povedali s úsmevom malému duchovi.

Duch bol taký šťastný, že zabudol na svoju neviditeľnosť a začal od radosti tancovať. Na jeho prekvapenie sa niekoľko detí na cintoríne zachichotalo a ukázalo jeho smerom.

„Pozri!“ zvolalo dievčatko. „Tam tancuje malý duch!“

Uvedomil si, že v túto magickú noc, keď sa svety spájajú, sa aj on stal pre niektorých viditeľným.

Mačka na neho znalecky žmurkla. „Vidíš? Tvoja láska a práca ti priniesli viac radosti, než si čakal.“

Ako sa noc chýlila ku koncu a duše sa začali vracať do svojho sveta, malý duch mal pocit, že splnil dôležitú úlohu. Nielenže spojil oba svety krásnym mostom, ale pripomenul ľuďom aj kúzlo a lásku, ktorá pretrváva aj po smrti.

Vrátil sa k babke, ktorá ho pevne objala. „Som na teba taká hrdá, láska moja,“ povedala so slzami v očiach. „Ukázal si, že spomienky a láska sú najsilnejšie mosty medzi svetmi.“

Malý duch sa usmial s vedomím, že odteraz bude každý rok obnovovať svoj farebný most, ktorý v tento výnimočný deň spája svety a srdcia ľudí. Pretože, ako sa v tú noc dozvedel, láska a spomienky sú silnejšie ako smrť a tradície nám pomáhajú si to pamätať.

A tak sa malý duch stal strážcom mosta medzi svetmi a pripomínal všetkým, že hodnota okamihu je uchovaná v spomienke.