Dochádza medzi ľuďmi k nárastu intolerancie? Prečo ľudia páchajú zlo v mene dobra

Na tieto otázky nie je jednoduchá odpoveď. Podľa definície v slovníku tolerantný-znášanlivý človek vyslovuje svoj názor, svoju mienku, nesúdi, dáva priestor na vyjadrenie sa aj druhému.

Ak chceme uvažovať o príčine nárastu intolerancie, začať by sa dalo pri tom, že mnohí ľudia si prechádzajú ťažkými časmi. Finančná kríza z roku 2008 viedla k tomu, že si ľudia museli utiahnuť opasky. Komunity, v ktorých žili, sa ocitli pod tlakom, a s nimi aj javy ako solidarita a lojalita. Tak sa vytvoril priestor pre populistov, ktorí ponúkajú jednoduché a príťažlivé, no polarizujúce riešenia.

Vo svete je viac bohatstva, ale aj nerovnosti. Čo sa týka Európy, nežije v nej veľa ľudí, ktorí sú takí chudobní, že by zomierali od hladu. Ak sa pozrieme na nárast prívržencov krajnej pravice, obzvlášť v 30. rokoch minulého storočia, zistíme, že sa k nej hlásili nie tí najchudobnejší, ale tí, ktorí boli nad priemerom a hrozilo im, že niečo stratia. Videli, že sa postupne blížia ku skupinám pod sebou, hoci tvrdo pracovali na tom, aby boli lepší ako oni. Nielen straty práce či domova, ale aj znakov, ktoré ich odlišovali od tých, ktorí boli pod nimi. Báli sa straty spoločenského statusu.

Politicko-historické úvahy o minulých i prítomných režimoch a ideológiách nám dávajú príležitosť zamyslieť sa nad mechanizmom, nad vonkajšími i vnútornými okolnosťami, ktoré robia z ľudí mučeníkov i mučiteľov.

Prečo sa niektorí ľudia dokážu vzoprieť vonkajšiemu, často brutálnemu nátlaku a uchovajú si vnútornú slobodu, odmietnu páchať zlo, odmietnu spoluprácu pri jeho páchaní a prečo sa ďalší iní stanú lojálnymi vykonávateľmi najabsurdnejších rozkazov, ba priamo sa sami stanú ochotnými vykonávateľmi krutostí?

Túto otázku si kládli odborníci na ľudskú psychiku najmä zoči-voči zverstvám totalitných režimov minulého storočia.

Čo sa stalo s kultúrnym a vzdelaným nemeckým národom, že sa nechal zatiahnuť do rasovej nenávisti a z nej vyplývajúcich absurdných zločinov? Čo sa udialo v srdci jednoduchého človeka, keď svojich blížnych, priateľov a príbuzných udával, čo sa dialo v duši strážnikov v pracovných táboroch, či členov popravčích čiat strieľajúcich ľudí po desaťtisícoch?

Čomu uveril väzenský strážnik, ktorý poslal do kobky na istú smrť starého kňaza za to, že si spieval koledu? Prečo riaditeľ väznice ignoroval upozornenie lekára, že ak ho tam nechajú, budú mať na svedomí jeho istú smrť? Kde sa v zdanlivo normálnom, priemernom človeku ukrýva schopnosť páchania aj najhoršieho zla?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku môžeme hovoriť o dedičnom hriechu človeka, o jeho väčšej náklonnosti ku zlu, o ťažkosti udržať si správne poznanie dobra bez podľahnutia falošným presviedčaniam. Kto neverí v dedičný hriech, môže sa nechať presvedčiť vedou.

Hádam najznámejší experiment v tejto oblasti uskutočnil americký psychológ Stanley Milgram, ktorý zistil, že tzv. slepá poslušnosť alebo poslušnosť voči niekomu, koho vnímam ako autoritu, môže byť problémom väčšiny z nás. Milgramov pokus dokázal, že zlo dokážu páchať úplne normálni ľudia. Poslušnosť voči autorite však nie je jediným dôvodom, pre ktorý sme ochotní vypnúť naše svedomie.

Podľa austrálskych psychológov Haslama a Reichera zlo vzniká vtedy, keď nám ľudia, ktorých si vážime, vykreslia ich pochybné plány v žiarivých farbách. Ubližujeme teda vedome, lebo veríme, že je to pre dobrú vec. Ľudia páchajú najhoršie veci v mene dobra.

Podľa zistení iných psychológov na to, aby sme boli krutí, často stačí, že krutí byť smieme a že nás pri tom nik nevidí, že je to beztrestné, že za to neponesieme žiadnu zodpovednosť. Keď cítime spoločenský tlak popierame aj nos medzi očami a zlo sa pácha najľahšie, keď je človek iba malou súčiastkou vo veľkom stroji. Len si plní svoju úlohu, ktorá je sama o sebe neškodná. Preto nemá zlé svedomie ani keď vidí, že ten stroj vzal niekomu život.

Strýko spomínal, že keď bol chlapcom, v celom meste bol iba jeden obchod, ktorý vlastnil kresťan, všetky ostatné patrili židovským rodinám. Po ich deportácii, ktorú samozrejme tiež neprevázdali Marťania, ani mohamedánski Turci, sa pri arizácii hneď vyrojili celé skupiny záujemcov, bola bitka o to, kto si utrhne čo najlepší kšeft. Títo arizátori v snahe o rýchle zbohatnutie nevedeli gazdovať a čoskoro krachovali jeden po druhom. Kde skončili vyvezení pôvodní majitelia, tým sa akosi veľmi netrápili – veď si mohli povedať, že sa všetko dialo podľa zákonov.

V najlepšom prípade sme si – podobne ako tí z predchádzajúcich generácií a z čias dramatickejších udalostí - povedali, že nemáme na výber, že vzpierať sa by nemalo zmysel, že tým aj tak nič nezmeníme.

Je vôbec možné bojovať, vzoprieť sa voči slepej poslušnosti, strachu a podriaďovania sa falošnej autorite?

Nateraz pominula doba príkazov a nariadení, ktoré by boli vehemente a rukolapne zločinné. Démon súhlasu so zlom je dnes oveľa chytrejší. Nateraz ešte nežiada hneď veľké veci, pri ktorých je jasná ich absurdita. Začína zdanlivo hlúposťami. Tým, že sa snaží zlo predstaviť ako dobro. Zabalí ho do pozlátka. Nazve ho politickou korektnosťou, toleranciou, možnosťou voľby, rešpektovaním lásky, nekonfliktnosťou, kráčaním s duchom doby.

Autoritatívny tlak by bol dnes, po skúsenostiach z predchádzajúcich režimov asi trochu podozrivý, a preto je dnes zväčša opatrne maskovaný a nahrádzaný dlhodobým mediálnym masírovaním, podsúvaním tvrdenia, že opačný názor je zastaraný, bigotný, netolerantný nejako-fóbny.

Prečo sa vzpierať, keď to tvrdia autority, keď je za tým vraj aj veda, prečo sa vyčleňovať z davu odvolávaním sa na akési svedomie? A čo to má byť, veď to znie ako urážka, akoby ostatní nemali svedomie... nešpekuluj, tu máš mávatko, drž balónik, zamávaj, zaraď sa k väčšine.

Nie je pravda, že na nás nezáleží a že nemáme na výber. Máme na výber? Biely plášť, tóga, kravata, drahý oblek či cylinder, kockované sako či čokoľvek, čo by na seba navliekol ktokoľvek, akýkoľvek sociálny experimentátor, ešte z neho nerobí autoritu, pokiaľ sa jeho príkazy, nariadenia, odporúčania, či nenápadné presviedčacie manévre priečia ľudskosti. Úplne vymazať zlo z ľudskej prirodzenosti sa zdá zatiaľ nemožné. Ale je v našej moci, že zvíťazí svetlá stránka ľudskej povahy.

***